V novinových článkoch to podstatné nenašla, ani v televíznych správach a reportážach. Režisérka BARBORA BEREZŇÁKOVÁ cítila, že prípad únosu Michala Kováča ml. skrýva viac, ako sme sa od roku 1995 dozvedeli.
Nakrútila dokument Skutok sa stal, v ktorom sa jej podarilo dosiahnuť, že Oskar Fegyveres, Peter Tóth, prokurátor Michal Serbin aj vyšetrovateľ Peter Vačok hovoria o únose inak ako zvyčajne. V skrytej kamere ukázala aj Mariana Kočnera a načrtla prepojenie s kauzou Technopol.
Pravdu možno nenašla, ale vytvorila psychologické portréty ľudí, ktorí boli pritom, a zaznamenala, aký dosah má únos na životy nás všetkých.
Študovala vo Valencii aj v New Yorku, ale chcela sa vrátiť domov, aby tu Skutok sa stal dokončila. Bolo to ťažké, hovorí.
Študovali ste v New Yorku, ako ste prežili začiatky?
Najprv som študovala film v Španielsku. Veľa som hovorila po španielsky a chýbala mi angličtina. Počúvala som West Willage Radio z New Yorku a nejako som cítila, že to by mohlo byť miesto pre mňa, mesto, kde sa mi čosi dobré udeje.
Nechcela som tam ísť na návštevu ako turistka, s cudzími mestami sa potrebujem zblížiť inak. Štúdium je tam drahé, neverila som veľmi, že ja dievča z dediny tam môžem uspieť, ale nakoniec som dostala štipendium na filmovú akadémiu NYFA.
Ady Hajdu: Premiér klame, svedomie si schoval pod posteľou. Ale raz sa mu ozve Čítajte Ako sa vám v New Yorku javilo Slovensko? Nezmenšilo sa?
Práve naopak, zväčšilo sa. Či chcem, či nechcem, tu som doma, tu môžem vnímať veci v kontexte a uvažovať nad nimi do hĺbky. Inde by mi asi dlho trvalo, kým by som prenikla do kontextu. Tam sa mi začali množiť otázky, kto som, kde som, čo má zmysel pre mňa robiť.
A začala som robiť na tomto filme. Takže preto som na Slovensku, lebo tu som chcela dokončiť film, aj keď to bolo ťažké. Alebo práve preto, že to bolo ťažké.
Barbora Berezňáková. (zdroj: SME - JOZEF JAKUBČO)Čo bolo na ňom ťažké?
Nebolo príjemné tráviť čas pri takejto téme. Keby som bola kvetinárkou a viazala kytice, bola by som obklopená krásou. Toto príjemné nebolo, navyše, nebol to typ práce, pri ktorej by som mohla zavrieť dvere a ísť spokojne večer domov. Stále mi to vírilo v hlave.
A náročné to bolo aj profesijne, pretože som musela kvantum informácií vyselektovať a postaviť do koherentného celku. No teraz mám v hlave celkom iné otázky.
Čo sa stalo?
Myslela som si, že je dôležité venovať sa zlým veciam a pomenovať ich na to, aby sme ich mohli reflektovať a posunúť sa ďalej.
