Roman Poláčik: Nečakal som, že sa ako herec budem boriť s vnútornou politikou divadla

Dlhodobým denným seriálom sa najskôr vyhýbal, nakoniec ho zlomili Oteckovia. Markíza od septembra spustila už štvrtú sériu, kde stvárňuje postavu Ondra.

Jubilejná stá sezóna Slovenského národného divadla je druhou, ktorú stvárni na doskách našej prvej scény.

Herec ROMAN POLÁČIK v rozhovore pre SME hovorí, ako zapadol do kolektívu v SND, prečo je preňho divadlo droga aj akým zlomom sa preňho stal seriál Oteckovia.

Po divadelných prázdninách sa opäť rozbieha nová divadelná sezóna. S akými pocitmi sa vraciate do divadla? Chýbalo vám?

Keďže som v júli nakrúcal tri projekty na Slovensku aj v Česku, mal som veľmi plodné prázdniny. V auguste sme potom ešte dokončovali najnovšiu sériu seriálu Oteckovia, takže bolo toho dosť.

A áno, už v polovici augusta som mal pocit, že sa mi žiada ísť do divadla, skúšať, byť s kolegami, večer hrávať. Dva mesiace sú výborné na oddych, ale stačia.

V Činohre SND začínate druhú sezónu. Ako ste zapadli do kolektívu?

Moja prvá inscenácia, ktorú som v SND skúšal, bol Projekt 1918. Keďže je to inscenácia s veľkým hereckým obsadením, prišiel som do úzkeho kontaktu s mnohými kolegami už počas prvého skúšobného procesu. Bola to skvelá šanca sa aklimatizovať.

Vždy keď sa niekto spýta, či mi je tu dobre, odpovedám áno, je mi tu veľmi dobre, pretože robím to, prečo vôbec som v divadle – skúšam a hrám. A pracujem s ľuďmi, ktorí sú pre mňa inšpiratívni.

Som vďačný, že mám šancu dokazovať, že krok bývalého šéfa Činohry, ktorý ma prijal, nebol mylný. Je to pre mňa svojím spôsobom záväzok.

Aký je kolektív v súbore? Ako sa vám medzi ostatnými hercami pracuje?

Pracuje sa mi veľmi dobre. Herci sú veľmi vyhranené osobnosti. Každý má svoj názor, zázemie, svoju výchovu, názor na spoločensko-politické dianie, ale pokiaľ ide o spoluprácu na inscenáciách, vždy vidieť, že sme všetci na jednej lodi.

Herci možno navonok pôsobia ako solitéri, lebo mnohí pracujú aj na projektoch mimo domovskej scény, ale každý prináša obrovskú oporu a pokoru vystúpiť večer čo večer na javisko a byť súčasťou jedného kolektívu.

Či už sa nám to páči, alebo nie, veľmi sa potrebujeme.

Kto je pre vás v súbore najväčšou inšpiráciou alebo oporou? Kto vám vie najlepšie poradiť a pomôcť?

Vzorov mám viac. Určite ním je profesor Martin Huba, ktorý ma aj učil a je pre mňa veľkým darom, že sme kolegovia. Potom je tu Emil Horváth zo staršej generácie.

Veľmi rád mám Milana Ondríka, ktorého obdivujem za jeho prácu tak divadelnú, ako aj filmovú. Tomáš Maštalír, veľký profesionál, Janko Koleník, veľmi pracovitý a pokorný herec, Tánička Pauhofová, Danko Fischer. Mohol by som ich menovať rad radom, lebo od každého si mám čo vziať.

Roman Poláčik s Monikou Potokárovou v inscenácii Vedľajšie účinky (zdroj: Robert Tappert)

Ponuka do súboru Činohry SND prišla po tom, ako po incidente v nitrianskom Divadle Andreja Bagara s vami a Martinom Šalachom ukončil riaditeľ nitrianskeho divadla pracovný pomer. Išlo o potýčku v divadelnom bufete, odkiaľ hercov vyhadzovala strážna služba. Incident sa rozoberal v médiách, riaditeľ divadla sa stal terčom kritiky. Myslíte si, že by ste boli v SND, aj keby sa nestal tento incident? Nebola ponuka zo SND podaním pomocnej ruky?

Pravda je taká, že s tým, čo hovoríte, sa človek musí konfrontovať, či chce, alebo nie. Uvedomujem si, že verejnosť sa na to po medializácii môže tak pozerať.