BRATISLAVA. "Moji kamaráti psychológovia hovoria, že slovo psychopat má širokú a voľnú definíciu a že podľa nej sme psychopati všetci. Aj oni, aj ja.
Keby sme si navzájom nahliadli do našich trinástych komnát, mohli by sme vidieť veľa zvláštností, bizarností a násilia. Preto ich zvyčajne nikomu neukazujeme."
Takto sa začínal rozhovor s režisérom Petrom Krištúfkom na začiatku jeho filmovej kariéry. Bolo zrejmé, že to bude rebel, neposlušný študent a nepohodlný tvorca.
Maskoval citlivosť
Vravel, že ho výrazne poznačila klasická výchova, pred ktorou nemohol žiadny mladý slovenský filmár ujsť. Všetci boli školení v psychologických a sociálnych drámach, predkladali im ich ako svätý grál celej kinematografie.
Tak sa teda rozhodol, že on také filmy robiť nebude. "Nech to nevyznie nejako zle, ale sociálne témy ma nelákajú," vravel.
Zaujímali ho intímne témy, všetko, čo skrývame pred svetom a spôsob, akým to skrývame. Na rozprávanie mu pritom slúžili absurdity a morbidity, a najmä čiernym humor, ktorým maskoval aj vlastnú citlivosť.
