Talianska spisovateľka NADIA TERRANOVA napísala román o strate, ale aj o hĺbke ľudskej duše, ktorá sa konfrontuje s nevypovedanými vecami z minulosti. V rozhovore pre SME hovorí, že písanie jej otvára dvere k utrpeniu a bolesti, a ak tieto pocity chýbajú, radšej nepíše vôbec.
Román Zbohom prízraky vyšiel minulý rok v Taliansku, tento rok v preklade aj u nás. Ako vznikol príbeh Idy, ktorá sa spolu s matkou vracia do rodného mesta a do messinského domu svojho detstva, aby hľadala stopy po zmiznutom otcovi?
Príbeh vznikol, keď som sa vrátila do svojho rodného domu do Messiny. Jeden večer som sedela sama doma a zahľadela som sa hore na plafón. Pozorovala som, ako sa tam tvoria vlhké machule. V dome som bola sama, bola to taká celkom obyčajná noc.
Vlastne nie, nebola. Moja matka sa druhýkrát vydala a odcestovala na svadobnú cestu. Náš dom v Messine je reálny dom z románu a aj všetky ostatné spomínané miesta, hoci príbeh je vymyslený. Ten dom bol v tú noc plný prízrakov.
Boli to tie prízraky z knihy? Nevyriešené a nevypovedané veci z minulosti?
Priznala všetko, len svoju tvár nie. Elena Ferrante je záhadou modernej literatúry Čítajte Áno, verím že v každom dome, v každom metri štvorcovom akéhokoľvek obydlia, a špeciálne rodinného domu, sú prízraky, ktoré rozprávajú.
A práve to ticho v podobe vlhkých škvŕn na stenách slúžilo na to, aby odhalilo niečo nevypovedané.
To, čo bolo v tomto príbehu nevypovedané medzi matkou a dcérou, sa prekrývalo ich vzájomnými dialógmi.
V mnohých rodinách sú dialógy o praktických veciach typu čo budeme jesť, čo budeme robiť, kam pôjdeme na dovolenku len na to, aby zakryli niečo omnoho podstatnejšie. A o tom rozpráva práve to ticho.
Ticho naplnené všetkým nevypovedaným. V mojom prípade to bolo prázdno vytvorené záhadným zmiznutím otca, aj keď príbeh môjho otca je úplne iný, ako je vykreslený v románe.
Váš otec z vášho života nezmizol?
Príbeh otca z príbehu je vymyslený. Skutočný autobiografický príbeh môjho vlastného otca, ktorý bol závislý od heroínu, som vyrozprávala vo svojej predchádzajúcej knihe Roky naopak. Zmiznutie, o ktorom píšem v románe Zbohom prízraky, sa malo smútku z prvej knihy vyrovnať.
Heroín som spájala s odcudzením od reality, zmiznutie je v tomto románe tiež akýmsi druhom odcudzenia. Zmiznutie ako téma alebo námet je veľmi tradičný pre sicílsku literatúru. Veľa autorov vo svojich románoch hovorí o zmiznutiach, väčšinou ide o muža, ktorý sa odcudzí životu.
Bolo pre vás bolestivé písať román Zbohom prízraky?
Áno, pociťovala som obrovskú bolesť. Dokonca som ho prežívala omnoho bolestnejšie ako prvý román.
Pri písaní som sa živo dotýkala všetkého, čo som zažila, najmä počas svojho dospievania, keď mi chýbala prítomnosť milovanej osoby – otca, referenčného človeka, o ktorého by som sa mohla oprieť. Ak však pri písaní necítim bolesť alebo smútok, radšej sa do písania takej knihy ani nepúšťam.
Román Zbohom prízraky. Ida prišla pomôcť matke pri oprave domu, ktorý má v úmysle predať. Traumy z detstva ožijú. (zdroj: Inaque)Takže písanie vám pomáha vyrovnať sa s traumami?
V skutočnosti mi proces písania neslúži na to, aby som sa vyrovnala s tým, o čom píšem. Práve naopak. Otvára všetky cesty k bolesti a utrpeniu. A tá cesta je veľmi tŕnistá.
