Od generácie, ktorá svetlo sveta uzrela počas dvoch dekád ohraničených rokmi 1980 až 2000, sa už veľmi neočakáva, že masívne podľahne čaru čítania. Pričom, paradoxne, nedá sa povedať, že by čítala menej ako predchádzajúce pokolenia. Akurát to, čo číta, väčšinou nie sú knihy, ba ani len časopisy, ale texty, textíky, správy, správičky, ponúkané práve fičiacimi komunikačnými technológiami.
Súčasní mládenci a dievčence sa hrbia nad smartfónmi toľko, že, podľa vedcov, im začína na krčnej chrbtici vyrastať ďalší stavec. Pred dvadsiatimi rokmi, keď sa internet stával prístupným pre čoraz väčšiu masu ľudí, niektorí intelektuáli začali biť na poplach, hlásajúc, že sa blíži zánik knihy.
Nuž, kniha nezanikla, dnes vychádza oveľa viac kníh ako kedykoľvek predtým. Zmenil sa len spôsob čítania. Vyprchala kamsi stará dobrá čitateľská trpezlivosť. Mládenec a dievčina informačného veku potrebuje informácie konzumovať rýchlo. Vytratila sa schopnosť koncentrácie, zavládla éra infotainmentu – čiže instantného poučenia a instantnej zábavy. Asi sa splnil Komenského sen – škola hrou.
V najrozvinutejších liberálnych demokraciách sa rozmohla dyslexia. Plus lenivosť a neschopnosť dlhšie sa sústrediť na text. V Holandsku som stretol mladého umelca, ktorý veľmi túžil čítať knihy, no nemohol, lebo, ako sa priznal, po pätnástich minútach čítania sa už nevládal ďalej koncentrovať.
Poznám mileniálov, ktorí zásadne nečítajú hrubé knihy – také čosi im pripadá ako nadľudský fyzický výkon. Iróniou osudu pritom je, že komerčné knižné vydavateľstvá veľmi neochotne vydávajú diela tenšie ako dvesto strán – vraj ľudia ľutujú vydať peniaze za takú útlu knihu. Ako vidno, posvätný status knihy iné spoločenské, psychologické a kultúrne úkazy likvidujú oveľa väčšmi než internet.
Bradbury v Perthe
Na internete trpezlivý hľadač nájde desaťtisíce diskusií o knihách. Možno aj ten mladík, ktorého som v jedno nedeľné popoludnie v belgickej pivárni v austrálskom
