Identita Eleny Ferrante ostáva zahalená, v knihe Frantumaglia však o sebe prezradí dosť.
Hľadáme ju všade. V myšlienkach a rozhodnutiach jej románových postáv; je viac podobná Lenu či Line, pýtame sa, má matku s chromou nohou alebo naopak, starnúcu krásavicu, ktorá si užíva dôchodok v spoločnosti pochybného muža?
ľadáme ju v parku v Turíne, po roztrúbených uliciach Ríma, naháňame slová, ktoré poletujú pomedzi ošarpané bytovky na periférii Neapola. Talianska spisovateľka Elena Ferrante však nikdy nechcela byť nájdená. Rovnako ako hrdinka Lina z Neapolskej ságy, aj ona sa jednoducho rozplynula a množstvá čitateľov, akademikov a kultúrnych redaktorov sa môžu len dohadovať, kto naozaj je a nakoľko svoj skutočný život pretavila do kníh, ktoré si zamiloval svet.
Napísané knihy nepotrebujú autorov
Tajomstvo sprevádzajúce osobu jednej z najúspešnejších spisovateliek našej éry by pokojne mohlo byť marketingovým ťahom. Mysteriózna autorka prirodzene priťahuje viac pozornosti ako talentovaná pani v rokoch, ktorá sa živí umeleckým prekladom a po večeroch chodí von s nemeckým ovčiakom.

Súbor jej korešpondencie, esejí a rozhovorov s názvom Frantumaglia – Cesta písania (Inaque 2019) túto verziu dômyselnej reklamy zmietne pod stôl a udupe. Elena Ferrante sa nám cez ňu predstaví ako vyzretá, vzdelaná žena, u ktorej sa miesi pokora a plachosť so zdravou sebaistotou a tvrdohlavosťou.
Napísané knihy autorov nepotrebujú,“ píše svojej vydavateľke v prvom liste a argumentuje tým, že vydavateľstvo na jej prístupe ušetrí. Odmieta totiž organizáciu akýchkoľvek besied, nechce vystupovať v televízii, stretávať sa s novinármi a svoju prvú knihu – Zraňujúca láska z roku 1992 akýmkoľvek spôsobom propagovať. „Skutočným čitateľom a čitateľkám je jedno, kto ju napísal,“ tvrdí.