Pre svoj nový román ste si vybrali reálie Kežmarského hradu, s ktorým sa spája niekoľko legiend. Známy je príbeh Beáty Lasky, ktorú za odvahu podniknúť výlet do Vysokých Tatier dal manžel zamurovať do hradnej veže, kde zošalela. Vybrali ste si však legendu o Čiernej panej z Kežmarku. Známe príbehy ju vykresľujú inak ako vaša kniha. Je kľučiarkou, chodí v čiernom, ale jej pohnútky sú v románe morálnejšie. Čím vás zaujala táto legenda z tohto konkrétneho hradu a z tohto obdobia natoľko, aby ste ju rozpracovali do vlastnej historickej fikcie?
Mesto Kežmarok na mňa urobilo veľký dojem, keď som ho navštívila v roku 2013 a vnímala už dospelými očami. Pozrela som si pamätihodnosti mesta aj hrad a so záujmom aj čo-to o nich prečítala. Pritom som natrafila aj na povesti, ktoré sa viažu k hradu. Legenda o Čiernej panej mi nechala chrobáka v hlave – je možné, aby ju k tomu, čo podľa povesti spáchala, viedla len a len chamtivosť?
Nemohla mať iné, pádnejšie dôvody? O päť rokov neskôr, keď som sa pustila do písania knihy, som pre ňu vymyslela osud, ktorý sa mi zdal na tie časy uveriteľnejší. A, samozrejme, vhodnejší do historickej detektívky...
Povesť o Čiernej panej bola spočiatku len jedným stavebným kamienkom, ktorý som chcela využiť v mozaike príbehu. Hlavnými postavami mali byť Imrich Thököly a jeho nevlastný syn František Rákóczi. Dopadlo to tak, že v knihe sa naozaj všetko točí okolo týchto dvoch osôb, no hlavnou postavou sa stala Čierna pani.
Nedrala sa do popredia úmyselne, nastúpila však už na začiatku príbehu a zostala v ňom do konca. Niekedy na očiach, inokedy nevidená v pozadí, no s levím podielom na vývoj udalostí. Sama som bola prekvapená, kam sa mi presunulo ťažisko príbehu. Nechala som však tomuto vývoju voľný priebeh a Čierna pani sa postarala aj o jeho záver.
