Pri jeho knihách sa objavujú upozornenia, že pre explicitný obsah, násilie a sexuálne scény sa neodporúčajú čítať osobám mladším ako 18 rokov. Ale aj horor patrí do literatúry. Papier znesie všetko a ešte viac. Keď sa však do jeho kníh začítate a brutálne scény budete vnímať s nadhľadom, zistíte, že knihy Marka E. Pochu majú príbeh, napätie, zápletku a skutočne čierny humor.
Máte spočítané, koľko postáv vo vašich románoch umrelo násilnou smrťou?
Táto otázka v skutočnosti vypovedá o svete okolo nás. Po násilí a smrti je veľký dopyt – nie nadarmo tak dobre predávajú desivé a hrôzostrašné novinové titulky. Sme fascinovaní smrťou, hoci sa ešte aj sami pred sebou tvárime, že to tak nie je.
Ľudia prechádzajú okolo miesta autonehody, a nevedia odtiaľ odtrhnúť zrak. Navonok budeme v súlade s dobrými mravmi dávať najavo, že násilie, šok alebo nechutnosť spojená s deštrukciou ľudského tela sa nám priečia, no hlboko vnútri sme stále primitívni praľudia.
Možno aj preto sú moje romány pre čitateľov také lákavé – konfrontujú ich s niečím hrozným, nevysloviteľným v ich vlastnom vnútre. A pomáhajú im sa s tým do istej miery vyrovnať. Nie nadarmo sa hovorí o horore, že je to žáner „kontrolovanej hrôzy“, ktorá nám poskytuje útočisko pred nevyspytateľnými hrôzami každodennej reality.
Je ako horská dráha – srdce vám bije a musíte jačať, keď sa valíte dolu koľajnicami, no viete, že nakoniec všetko dobre dopadne, že vystúpite živí a zdraví.
Možno... Napriek tomu, literárna smrť je fascinujúca rekvizita, ale niekedy pôsobí ako taká „kolotočárina“, efekt pre efekt. V podstate ste – napriek tým desiatkam mŕtvol vo vašich knihách - dobrý človek, nie? Máte v obľube mačičky, pestujete bonsaj za oknom....
Ani jedno, ani druhé. Nemám čas na také veci. Ale mám rád zvieratá. Viac než ľudí. Zvieratá nemajú komplexy ani vôľu k moci. Nedokážu zradiť, ublížiť. A kto je dobrý človek? Všetci sme hriešni. Ospravedlňuje nás, keď máme dodatočné výčitky svedomia?
To je ako fenomén „vina bieleho muža“ – sypanie si popola na hlavu za genocídu na Indiánoch. Nie, vo svojom jadre sme tvory, ktoré túžia po slasti, ale realita je taká, že ju nemôžeme mať kedykoľvek a kdekoľvek. U koho je túžba prisilná, stane sa trebárs mafiánom.
Pokiaľ ide o efektné obrazy vrážd ako čistú „kolotočarinu“, je to tak v poriadku. Alebo si nepamätáte, aký bol pôžitok viezť sa na reťazovom kolotoči, keď boli v meste hody? Ten pocit ľahkého závratu... Áno, samoúčelné násilie má svoje miesto v literatúre. Obsahuje totiž ENERGIU. Živelnosť.
Žiadne intelektuálne bľabotanie. Krvavé fontány, strany premočené telesnými tekutinami, to je to, čo prebudí zablokovaného malomeštiaka z letargie! Kniha má v rukách explodovať!
Mimochodom, jadro mojej fanúšikovskej základne tvoria dievčatá a chlapci vo veku 15 až 25 rokov. Tých neoklamete všelijakými literárnymi trikmi. Oni ešte cítia, čo je úprimné a skutočné. Je to tá najcennejšia skupina a spätná väzba od nich má tú najvyššiu hodnotu.
Otvorene sa priznávate k inšpirácii „béčkovými“ filmami plnými kečupu. Čím vás smrť, násilie, krv a nepochybne fantazijná zvrátenosť priťahujú?
