Český herec PAVEL KŘÍŽ nepatril k disidentom. Zmieril sa s predstavou, že keď raz emigruje, príde o všetko a nikdy sa nebude môcť vrátiť späť. Po páde režimu sa z Kanady do Česka vracia pravidelne pracovne aj súkromne.
Pre SME povedal, že keď sa ho ľudia pýtajú na rolu Štěpánka z kultovej ságy o Básnikoch, nikdy mu to nejde na nervy.
Stretli sme ho v Bratislave na premiére filmu Pražské orgie, nakrúteného podľa predlohy americkej literárnej legendy Philipa Rotha.
Vo filme Pražské orgie je citeľný neustály strach – z odpočúvania, z tichého prenasledovania. Spomínate si na niečo také aj vy?
Vo filme to je zrejmé najmä pre to, pretože dej sa točí okolo dôležitého človeka. Do Prahy prišiel americký spisovateľ, ktorý získal Pulitzerovu cenu, chodieval na večere do Bieleho domu, tým sa teda o neho štátna bezpečnosť
zaujímala. Získať kompromitujúci materiál by bolo niečo.
Ja som o to v minulom režime určite nestál. Aj keď som si dával pozor, aby som neprovokoval. Hovorilo sa, že keď sa v krčme rozprávali politické vtipy, štrkalo sa zápalkami, pretože všetko bolo odpočúvané.
Myslím si, že zas až toľko mikrofónov nebolo, hoci hotely pre cudzincov určite odpočúvané boli, o tom niet pochýb. Ja som nebol zaujímavý, veď načo by ma aj sledovali. No vnútorný pocit opatrnosti a strachu vo mne bol vždy.
Negatívnu skúsenosť, ktorá by sa vás priamo dotýkala, ste počas minulého režimu nemali?
Nepríjemné skúsenosti začali tým, že som dostával pracovné ponuky na veci, ktoré boli veľmi politické a ja som ich nechcel robiť. Dnes je každý hrdina, všetci boli disidenti, ja si to tak teda nepamätám, žiadny hrdina som nebol.
Niektoré veci som ale robiť jednoducho nemohol, hoci bolo veľmi ťažké sa z nich vyvliecť. Výhovorky, že nemám čas ,nestačili, a dostával som sa do situácie, keď mi mohlo byť povedané – tak to už nebudeš robiť nič.
Uvedomoval som si, kam by môj život mohol byť nasmerovaný a bol som v rozpore, pretože som nebol žiadny chartista, ale zároveň som vedel, že za určitú hranicu ísť v spolupráci nemôžem. Takže som sa dostával do nepríjemných situácii.
Film je aj o emigrácii, ktorú ste zažili na vlastnej koži. Vraj o nej neradi rozprávate.
Emigrovať bol, samozrejme, veľký problém. Keď sa mi podarilo odísť do Kanady, bol som odsúdený na päť rokov väzenia v neprítomnosti. Existoval na to paragraf nezákonné opustenie republiky.
Potom som dostal ešte ďalšie dva roky za nepriateľskú činnosť v zahraničí. Robil som totiž v Kanade divadlo v spolupráci s Amnesty International, ktoré bolo o utečencoch a my sme s ním chodili po mestách. Z jednej besedy s divákmi sa do novín dostala moja fotka, takže to mi nepomohlo.
Čo sa dialo, keď ste sa chceli vrátiť naspäť?
Prišiel som až v roku 1994, režisér Dušan Klein mi poslal scenár, s tým, že by stál o to, aby sme urobili ďalší diel Básnikov. V roku 1990 už prebehla celková amnestia, ktorú udelil Václav Havel, vrátiť sa nebol v tom čase už problém.
Vo filme Pražské orgie hráte režiséra Rudolfa Bolotku. Čo je to za človeka?
Je to človek, ktorý po okupácii padol na kolená. Predtým mal určité postavenie v spoločnosti, bol to talentovaný režisér. Moja teória je, že je Phillip Roth v ňom spojil niekoľko postáv dohromady, nie je to jeden určitý človek.
Podobne sa vo filme objaví aj línia s Vaculíkom a Havlom. Bolotka bol pyšný človek vo svojej profesii, ktorého sa režim zbavil, tak ako sa zbavil pol milióna ďalších. Takže mu neostalo nič iné, ako robiť v kotolni.
Je z toho spustnutý, vnútorne smutný, ale bráni sa cynizmom. Myslím si však, že cynický vo svojej podstate nie je, kryje tým len vnútorný smútok z toho, že sa mu takto zmenil život.
Pavel Kříž ako vyhodený divadelný režisér, ruská herečka Ksenia Rappaport stvárnila spisovateľku Olgu. (zdroj: MagicBox)Bolotka je akýmsi ironickým glosátorom života v rozpadávajúcej sa pražskej spoločnosti sedemdesiatych rokov. Má irónia miesto aj vo vašom súkromnom živote?
Ja si nemyslím, že som glosátor. Niekedy, a myslím, že to tak má veľa ľudí, si na určitý smútok človek nájde štít, a tým ho zakrýva. U niekoho to môže byť humor, u iného sarkazmus či irónia. Nemám to až v takej veľkej miere ako Bolotka, ale takéto štíty si staviam tiež.
Tajný život disentu je vo filme vykreslený cez alkoholové orgie, ktoré sú jedinou slobodou, ktorú v tom čase intelektuáli mali. Čo si o tom myslíte?
