Najslávnejší slovenský mím Milan Sládek zomrel vo veku 86 rokov. Potvrdila to jeho rodina. Sládek od roku 1970 žil v Nemecku.
Vždy vravieval, že nemal čas rozmýšľať nad tým, koľko má rokov. A že ak si budeme hovoriť, akí sme starí, tak starí naozaj budeme.
V roku 2019 poskytol Sládek rozhovor pre denník SME, ktorý vznikol pri príležitosti premiéry dvoch predstavení jeho projektu The Magic Four inšpirovaného štyrmi ľudskými charaktermi - cholerikom, flegmatikom, melancholikom a sangvinikom. Uviedol ho ako svoj posledný opus.
V archívnom rozhovore povedal, že predsa len je vo veku, keď iní zomierajú, a nevie, čo bude ďalej, či bude vládať.
V Slovenskom národnom divadle ste vystupovali pri príležitosti vášho 75. jubilea pred šiestimi rokmi, to bolo naposledy?
Áno, vtedy som tu oslávil svoju sedemdesiatpäťku. Ale potom som ešte raz bol v historickej budove SND. Mal som tam vystúpenie s kvartetom, ktoré hralo na starých nástrojoch, a to bolo asi pred troma alebo štyrmi rokmi. Ja som pomerne stály hosť v SND, dá sa povedať, vždy sa sem nejako vnútim, aby ma zobrali.
Milan Sládek (81)
- mím, choreograf, režisér a pedagóg, vystupoval vo viac ako 50 krajinách sveta
- vyštudoval herectvo na VŠMU
- do roku 1968 pôsobil v Bratislave, potom bol nútený emigrovať
- dva roky žil vo Švédsku, potom sa presťahoval do Kolína nad Rýnom v Nemecku, kde v roku 1974 založil Divadlo Kefka
- založil aj prvý medzinárodný festival pantomimického umenia Gaukler
- po Nežnej revolúcii sa vrátil na Slovensko, kde sa zaslúžil o záchranu divadla Aréna
- desať rokov tam pôsobil ako režisér, chcel mať z Arény európske centrum pantomímy, nakoniec však nezískal podporu
- v roku 2002 sa vrátil späť do Nemecka
- je držiteľom mnohých významných cien, medzi nimi aj Kríž za zásluhy SRN
Tentoraz sa vraciate s programom The Magic Four s podtitulom Štyri temperamenty, ktorého základom sa stala Hippokratova teória o štyroch rozdielnych ľudských charakteroch - sangvinik, flegmatik, cholerik a melancholik. Čo vás viedlo k tomu vytvoriť tento projekt?
Stalo sa to náhodou. Kedysi dávno som si hovoril, že by som rád urobil aj predstavenie na dielo Štyri temperamenty nemeckého skladateľa Paula Hindemitha, ale potom som na to akosi pozabudol.
To sa mi však stalo už viackrát, napríklad aj zinscenovať Antigonu som prvýkrát chcel už v roku 1965 a zrealizoval som to až o päťdesiat rokov neskôr v roku 2015.
Ale späť k Štyrom temperamentom. Bolo to tak, že som hral moje predstavenie Krížová cesta v severnom Taliansku, kde v tom istom čase vystupoval aj gitarista a hudobný skladateľ Wulfin Lieske. Videl tam moje predstavenie a vtedy ma oslovil, či by sme neurobili spoločný projekt.
Zakladá sa nielen na štyroch ľudských charakteroch, ale aj na rozličnosti štyroch svetových strán, ale tiež štyroch typov z Commedie dell´arte (Harlekýn, Kolombína, Pantalone, Dottore - pozn. red.).
Wulfin Lieske k tomu celému napísal veľmi dobrú hudbu, bude to taká intímna radosť z charakterizovania iných ľudí, čo ma koniec koncov vždy bavilo.
V čom je to pre vás zaujímavé?
To, že sú to až psychologické štúdie jednotlivých postáv. Každý charakter má dokonca aj svoj pohyblivý vokabulár. Či už robím Pantaloneho v Commedie dell'arte, alebo cholerika v sólistickej pantomíme.
Ktorý z týchto štyroch charakterov sedí na vás?
