Hoci Ivana Dobrakovová už takmer pätnásť rokov žije v Taliansku, je jednou z najlepších a najzaujímavejších slovenských spisovateliek. Jej texty mrazia akoby obyčajnou osamelosťou, absurditou každodenného života a čakania na to, kedy bude lepšie. Lenže Godot stále nechodí. A niekedy ani len tá láska.
Keby ste mali označiť seba samu, cítite sa viac ako prekladateľka alebo spisovateľka, autorka? Alebo, spýtam sa percentuálne, koľko vášho životného pracovného času zaberá preklad a ako je to s tvorbou?
Najviac sa cítim ako žena v domácnosti. Ale ak to mám rozdeliť, za svoju hlavnú prácu považujem prekladanie, prekladám tak tri-štyri hodiny denne. S písaním je to horšie, tak hodinu denne.
Teraz sme sa sťahovali, teda ja som nás sťahovala a bolo okolo toho veľa vybavovania, zariaďovania a nepochopiteľnej talianskej byrokracie, a tak som bola nútená prerušiť prácu na rozpísanom texte, písanie si to odnesie vždy ako prvé... Potom prišlo leto a dcérine trojmesačné prázdniny, čiže už asi štyri mesiace som si neškrtla vo vlastnom texte. Prekladať musím, tam mi horia termíny.
Ste prekladateľkou Eleny Ferrante, nepochybne literárneho fenoménu prvých dvoch desaťročí tohto storočia. Čím vás zaujala najviac? Ako čitateľku aj ako prekladateľku...
Elena Ferrante ma prirodzene zaujala najprv ako čitateľku, objavila som ju pred rokmi v Gutenbergovej čítanke talianskej literatúry, kde jej text naozaj vyčnieval z radu, a keď som si prečítala celý román Dni opustenia, bolo to ako dostať palicou po hlave.
Dôkaz, že aj o takej banálnej téme, akou je podvedená, zradená a zrútená manželka, sa dá písať úplne strhujúco. Páči sa mi na nej, že ide naozaj do hĺbky vzťahov a píše veci, ktoré nielenže nehovoríme nahlas, ale nepriznávame si ich ani sami pred sebou. Neapolská sága bol doteraz môj najkrajší prekladateľský projekt.
Elena Ferrante sa mi prekladala naozaj dobre a hoci som s ňou strávila tri roky, „neprejedla“ sa mi. Hocikedy som sa pri preklade začítala a zabudla prekladať, lebo ma ten dej zas tak chytil.
Pri „živých“ autoroch sa občas stáva, že prekladateľ má možnosť komunikovať aj s autorom. Aj keď Elena Ferrante je pseudonym, komunikovali ste s ňou?
Minimálne. Po preložení prvého dielu som jej napísala jeden e-mail, aby som jej vyjadrila svoju náklonnosť a aby som ju informovala o preklade – najmä o jednom prekladateľskom probléme, ktorý sa v texte vyskytol a ako som ho vyriešila. Odpísala mi pár riadkov – veľmi milo.
Ale – posielala som jej to cez jej literárnu agentku, takže ktovie, či mi odpísala naozaj autorka Neapolskej ságy a nie vrátnik či nejaká stážistka vo vydavateľstve. Neskôr som jej už nepísala, nebolo treba. V preklade sa nevyskytli žiadne nepochopiteľné veci, ktoré by som musela konzultovať.
(zdroj: Archív SME)
Máte pred sebou nejaký prekladateľský sen? Alebo je pre vás preklad remeslom a beriete, čo príde?
Hm, neviem. Kedysi, keď som začínala, boli knihy, najmä francúzske, ktoré som túžila prekladať, písala som do vydavateľstiev a potom tie knihy väčšinou prekladal niekto iný.
Momentálne prekladám najmä pre vydavateľstvo Inaque a vydavateľke Ani Ostrihoňovej som veľmi vďačná za možnosť spolupráce a za dôveru. Vieme sa dohodnúť na knihách, konečné rozhodnutie je samozrejme na nej, ale som veľmi rada, že mi umožnila prekladať napríklad Simonu Vinciovú, čo je autorka, ktorú sledujem už veľa rokov a teším sa, že sme ju priniesli na slovenský trh.
