Niekoľko rokov po smrti svojej matky sa Alexandra Senfftová rozhodla napísať analytickú a spomienkovú knihu o svojej rodine, predovšetkým o svojej matke Erike. Alexandriným dedom bol Hanns Ludin, vysokopostavený dôstojník nemeckej SA, ktorý pôsobil počas druhej svetovej vojny ako Hitlerov vyslanec na Slovensku, v roku 1947 bol odsúdený na trest smrti a obesený.
Vyštudovali ste islamistiku, čo vás k tomu viedlo? Už vtedy ste mali pocit, že sa musíte nejako vyrovnať s minulosťou svojej rodiny?
Islamistiku som začala študovať, lebo ako mladá žena som mala veľa kontaktov s ľuďmi z tohto regiónu. Nemyslím si, že spočiatku tam jestvovala nejaká súvislosť medzi mojím štúdiom islamistiky a minulosťou mojej rodiny.
Je však pravda, že už veľmi skoro počas môjho štúdia som sa začala sústreďovať na konflikt medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. A zo spätného pohľadu si myslím, že to nebola náhoda, že som sa sústreďovala pri štúdiu na tento konflikt, lebo som podvedome cítila, že som nejakým spôsobom spätá s týmto regiónom.
Kedy ste začali pociťovať, že je vo vašej rodine nejaký problém s vaším starým otcom Hannsom Ludinom?
Bolo to relatívne neskoro, až ako tínedžerka. Moja matka sa cítila veľmi zle, psychicky trpela a často som si kládla otázku, prečo tak veľmi trpí. Len čo sa spomenulo meno Hanns Ludin, nastala napätá atmosféra, matka bola smutná, plakala, nedalo sa s ňou o tejto téme rozprávať.
Keď v roku 1998 v dôsledku svojich depresií príliš skoro zomrela, mala som prejav na jej pohrebe a v tejto reči som spomenula súvislosť medzi utrpením mojej mamy a faktom, že jej otec bol vojnovým zločincom. Veľmi ma prekvapili reakcie mojich príbuzných, ktorým sa vôbec nepáčilo toto označenie. Po maminej smrti sme spolu s bratom zdedili škatule plné fotografií, dokumentov a listov.
Brat mi vtedy povedal, aby som sa toho ujala, ale ja som ich najprv odložila do podkrovia. Vedela som, že sa raz tým budem musieť podrobnejšie zaoberať, ale vtedy som cítila, že ten čas ešte nenastal, aj preto, že som mala tri malé deti. Môj strýko pripravoval o Hannsovi Ludinovi film Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem.
Zistila som, že v tom filme sa rozhovor natočený s mojou mamou nenachádza. Sú tam len jej fotografie, spomína sa, že už nežije, ale nie dôvod, prečo nežije. Z môjho pohľadu to bolo ďalšie mlčanie o mojej mame. Ten film vyvolal v našej rodine masívne hádky a vtedy som pochopila, že teraz nastal čas, keď musím aj ja zaujať nejaký postoj.
Vtedy som sa rozhodla, že musím začať pátrať sama, aby som pochopila, aká bola rola mojich starých rodičov, a teda pochopila aj svoju matku. Chcela som zistiť, či bol môj dedko nevinný diplomat, ktorý pôsobil ako vyslanec Nemeckej ríše na Slovensku, ako tomu chcú veriť niektorí moji príbuzní dodnes, alebo či sa skutočne zúčastňoval na tomto zločine.
Som prekvapený, keď hovoríte, že v roku 1998 na pohrebe vašej mamy bolo pre vašu rodinu nepríjemné, že ste hovorili o starom otcovi ako o vojnovom zločincovi. Na Slovensku je Nemecko vnímané ako krajina, kde prebehla dôsledná celospoločenská diskusia o tretej ríši, Nemecko sa vníma ako príklad krajiny, kde sa vedeli vyrovnať so svojou nacistickou minulosťou. Podľa vašej knihy a vašich slov je situácia omnoho komplikovanejšia. Prestáva to vyrovnanie sa s minulosťou platiť, ak ide o rodinných príslušníkov?
Úplne presne. Pokiaľ ide o politickú diskusiu alebo akademický výskum tejto témy, sú to intelektuálne cvičenia, pri ktorých ide vždy o tých druhých, nie o našich príbuzných, páchateľmi sú vždy tí druhí, nikdy nie sú v našej rodine.
Vaša kniha vyšla v roku 2007, v jej závere spomínate, že v rodine diskutujete o Hannsovi Ludinovi. Posunula sa rodinná diskusia za dvanásť rokov ďalej, uvedomujú si aj pod vplyvom tejto knihy členovia rodiny, aká je skutočná pravda?
Čiastočne. Zmenila sa len čiastočne, na generácii vnukov, je nás deväť, vidím, že v diskusii vnímajú tento problém kritickejšie. Len zopár vnukov sa o túto tému zaujíma. A doteraz len niekoľko mojich bratrancov a sesterníc chce diskutovať o mojej knihe.
Niektorí bratranci a sesternice sa nazdávajú, že nebolo správne, že som s týmto príbehom vyrukovala. A čo sa týka generácie detí Hannsa Ludina, tam sa vôbec nič nezmenilo a naopak, obávam sa, že tie fronty sú čoraz vyostrenejšie.
Som prekvapený. Vaša babka, manželka Hansa Ludina, ak som to správne pochopil, odmietala akúkoľvek manželovu vinu. Vaša matka Erika neustále trpela tým nevyrovnaným, nevyriešeným vzťahom k svojej matke a otcovi. Napokon na to doplatila. Vy vnímate svojho dedka ako vojnového zločinca. Je to všeobecný model pre vzťahy v Nemecku alebo ste skôr výnimka vo vzťahu troch generácií?
