Meky Žbirka o revolúcii: V Moskve od nás chceli džínsy, vyzliekli by nás donaha

Prečítajte si viac o Nežnej revolúcii: 17. november 1989 vo svetle faktov – Cesta k slobode.

• Všetky články k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
• Esej Beaty Balogovej o slobode, o ktorú môžeme prísť.

Narodil sa do stalinizmu, v roku 1952. A z prvého dňa v škole si pamätá obrovského Lenina na stene. Počúval o ňom samé superlatívy, všetko vedel najlepšie, aj hrať pingpong.

Meky Žbirka vyrastal s tým, že v našej krajine bude komunizmus. Aj on musel občas hrávať v Moskve, kde chodil v tesilových nohaviciach, pretože ľuďom lačným po západnej kultúre zvyčajne venoval svoje džínsy.

"Naraz sa to všetko zrútilo. Dali vám pas do ruky a mali ste fičať v novom svete. No až teraz, po tridsiatich rokoch, som pochopil, čo sa to v roku 1989 stalo," hovorí.

Nepáči sa mu, že sme sa vyhlásili za väčších hrdinov, ako sme v skutočnosti boli, a nevie sa zmieriť s kádrovaním, ktoré po revolúcii nastúpilo.

Ako to teda vidíte? Čo sa teda stalo?

Tak sa pozrite, čo sa stalo. Patril som ku generácii, ktorá nemala žiadnu voľbu. Už sa narodila do nejakého systému. No boli generácie, ktoré ešte zažili demokraciu a napriek tomu si vybrali komunistickú ideológiu a presadzovali ju. Tie nám ju vybavili.

Nemôžem to inak pomenovať. Prosto, ich vinou som sa v roku 1952 narodil do sveta režimu. A preto považujem za nelogické, že práve títo ľudia začali každého kritizovať, keď pochopili, že s presadzovaním komunistickej ideológie urobili chybu. Začali hovoriť o normalizácii, zlyhaní, anticharte. Všetci tí, čo ju podpísali, vraj zlyhali.

Vo všetkej úcte k reformovaným komunistom si myslím, že na toto nemali právo. Oni nám ten režim vybavili, to sa nedá vymazať, nemali právo byť k iným kritickí.

Ako sa na signatárov anticharty pozeráte vy?

Pozrite sa na záznamy z Národního divadla. Vidíte tam jedného skvelého človeka vedľa druhého, stačí spomenúť len Wericha. Takých ľudí si nemôžem nevážiť, mne to skrátka nevychádza.