Je ťažké predstaviť si, že by posledné spomienky na rodičov boli len ich ruky, ktorými sa lúčili, keď ich posielali do cudzej krajiny, k úplne cudzím ľuďom.
Reportérka, spisovateľka a režisérka VERONIKA TÓTHOVÁ HOMOLOVÁ vyhľadala niektoré z takýchto československých detí, ktoré presne túto spomienku na rodičov majú. Počas druhej svetovej vojny ich pred pred zverstvami nacistov zachránil sir Nicholas Winton a poslal ich vlakom do Anglicka k novým rodinám. Z ich príbehov nakrútila celovečerný dokument Ruky na skle.
Pre SME ďalej hovorí aj o tom, kedy mala pocit, že je už ľudsky neslušné pýtať sa obetí na osobné zážitky s nacizmom a aj to, že presvedčeného extrémistu nepresvedčí.
Dalo by sa povedať, že väčšinou ide o príbehy so šťastným koncom?
Príbeh Wintonových detí sa na prvý pohľad zdá, ako príbeh so šťastným koncom. Deťom sa podarilo vycestovať a tým sa zachránili pred nacistami. No väčšina detí, viac ako osemdesiat percent z nich, už viac svojich rodičov nikdy nevidela, pretože zahynuli v dôsledku nacistického prenasledovania, najčastejšie v koncentračných táboroch. Takže už len z tohto pohľadu to nemôže byť úplne šťastný príbeh.
A aj keď tam bola určitá malá skupina detí, o ktorých hovorí aj náš film a ktoré sa s rodičmi ešte niekedy stretli, aj u nich došlo k tomu, že to nebol úplne príbeh so šťastným koncom. Rodina mala problém znova sa sceliť a opäť plnohodnotne fungovať.
Jedna z nich, Zuzana Marešová, ktorá v dokumente vystupuje spomínala, že to bola ukradnutá časť jej života a že už nebolo možné sa rodine priblížiť a vzťahy znovu vybudovať. Takže boli aj takí, ktorí o svojej záchrane nehovorili v dobrom.
Áno, presne tak. Ona to pomenovala veľmi presne a veľmi otvorene, boli sme až zaskočení. Pýtala som sa jej, či to môžeme takto vo filme použiť, a ona povedala že áno.
Chcela ukázať, že aj tí, ktorí mali to šťastie, že sa im rodičia zachránili, nemali potom jednoduchý osud. Takže ani to nebol vlastne šťastný koniec.
V dokumente vystupuje päť týchto detí, dnes už osemdesiatnikov. Bolo ťažké ich vypátrať?
Prišla som k ním náhodou. Spolupracovník z Veľkej Británie sa zoznámil s jednou z nich, lady Milenou Grenfell.
Pôvodne bola myšlienka spraviť medailón alebo krátky dokument iba o nej, a hlavne o tom ako chodí po školách, a hovorí deťom, čo zažila. Pýta sa ich napríklad, čo by si zbalili do jedného kufríka, keby boli na jej mieste.
Nakoniec sme sa rozhodli, že za ňou vycestujem a uvidíme, čo z toho bude. Neuveriteľne sme si ľudsky sadli, navyše bola ochotná porozprávať nám o svojom živote, do dokumentu oslovila aj sestru z Ameriky, ktorá sa v tom období chystala do Čiech.
Postupne sa nabalili aj iní, ktorým o nás lady Milena hovorila. Zaujímavé je to, že štyri z piatich príbehov boli o tom, že rodičia, alebo aspoň jeden z nich, sa nakoniec počas vojny zachránili. Iba v príbehu Huga Maruma celá rodina zahynula.
Čakanie na vlak, ktorý odviezol k deti k novým rodinám. (zdroj: VTH)Väčšina z takmer sedemstovky Winstonových detí sa však už s rodinou nikdy nestretla, prečo ste neukázali viac takýchto osudov?
My sme sa snažili osloviť aj takých, ale nikto z nich, okrem Huga Maroma, už nebol ochotný rozprávať.
Buď už boli veľmi chorí, alebo mali pocit, že už svoj príbeh niekomu povedali a stačí to. Jeden mi to povedal veľmi pekne – Čím som starší, tým viac si uvedomujem, o čo všetko som prišiel.
Keď som bol mladý, bol som rád, že som to prežil, skončila sa vojna a všetci sme žili v eufórii, dokázal som vytesniť, že mamu už nikdy neobjímem. Ale odkedy mám deti a vnúčatá, je to stále ťažšie a ja už o tom nevládzem hovoriť.
A ako ste si získali dôveru tých, ktorí boli ochotní o minulosti rozprávať?
Nebol to môj prvý dokument ani prvé stretnutie s ľuďmi, ktorí prežili niečo traumatické a museli sa s tým nejakým spôsobom vyrovnať. Už som sa naučila, ako sa pýtať a kedy zostať ticho a možno sa práve tak dozvedieť viac.
Napríklad u Huga Maroma bolo úžasné to, že bol ochotný sa s nami stretnúť v Prahe, aj keď mal už len jeden voľný deň pobytu tam. Mala som pocit, že by som sa mu za to mala nejakým spôsobom odvďačiť. Kúpila som mu aspoň staré známky.
Keď som mu ich dávala, pozrel sa na mňa rozžiarenými očami, a povedal mi: Veronika, urobili ste mi neuveriteľnú radosť, pripomenuli ste mi môjho otca, on kedysi zbieral známky.
To sú dojímavé náhody.
