Keď s rodičmi opúšťal Rumunsko krátko pred pádom komunistického režimu, mal štrnásť rokov. Smerovali do Maďarska ako do krajiny rodnej reči, ktorá odjakživa živila ich identitu.
Spisovateľ GYÖRGY DRAGOMÁN rozvinul svoj silný vzťah k jazyku a vďaka magickým príbehom z obdobia rumunskej totality, písaným očami tínedžerov, sa stal jedným z najuznávanejších a najprekladanejších maďarských autorov vo svete. Na Slovensku mu vyšli dva romány, ktoré osobne predstavuje na knižnom veľtrhu Bibliotéka.
Túžba písať podľa neho súvisí s magickým oslobodením, ale aj s poznaním, že choroba moci má vážne následky a oslobodiť sa vieme iba vtedy, keď rozumieme hraniciam. "Keď sa presadzujú ľudia, ktorí im nerozumejú, dostávame sa k možnosti vytvárať kmene a kmeňová moc je najsilnejšia moc," hovorí v rozhovore pre SME. Vznikol pred pár týždňami v Budapešti, kde autor s manželkou a deťmi žije už tridsať rokov.
Ako ste detskými očami vnímali rozdiel dvoch komunistických totalít?
Odišli sme presne 17. septembra 1988, v Rumunsku vtedy ešte vládlo veľmi temné obdobie a ani v najmenšom to nevyzeralo, že sa to niekedy skončí, že sa niečo zmení. Nič som netušil. Zato v Maďarsku som to tušenie mal.
Tam sa už otvorenejšie písalo, bola glasnosť a zdalo sa mi, že režim nie je taký surový, nebolo to dramatické, v škole na mňa nikto nevykrikoval, nikto sa mi nevyhrážal. Vravel som si, to hádam nemyslia vážne, veď to vôbec nie je naozaj, je to iba hra.
Píšete, odkedy ste opustili rodnú krajinu. Ako to presvedčenie v tínedžerovi dozrievalo?
Sťahovanie bolo veľmi zdĺhavé, trvalo dva roky. Zaumienil som si vtedy, že budem po celý čas do odchodu všetko pozorovať. A všetko si zapamätám, všetko sa naučím naspamäť a odnesiem si to so sebou. Nepretržite som sa lúčil s miestom, kde som sa narodil a kde som dovtedy žil. Bola to mimoriadne dobrá, i keď bolestivá skúsenosť.
Každý večer, keď som si ľahol, vedome som sa pokúšal vybaviť si úplne všetko, čo som v ten deň videl a zažil. Trénoval som si tak pamäť a zároveň to bolo moje tajomstvo, nikomu som o ňom nepovedal. Myslím si, že vtedy som sa naučil reflexívne rozmýšľať, hľadieť dovnútra.
Nebolo to v takom veku neobvyklé?
Tínedžeri to asi nerobievajú, to je fakt, ja som sa prinútil. Pravdepodobne išlo o stav, vďaka ktorému teraz ovládam jazyk, ktorým píšem. Keby sme neboli museli odísť, keby neležala na mne ťarcha toho, že si musím so sebou vziať celé mesto, keby som sa kŕčovito nepokúšal zapamätať si predmety, osoby, vône, pachy, budovy a neprechádzal sa v mysli toľko po všetkých tých uliciach a cestách, určite by som sa na toto obdobie tak intenzívne nenaviazal.
Vďaka tomu som sa neskôr dokázal doň vracať v postave trinásťročnej Emy z mojej knihy Hranica, ktorá sa práve začína pýtať, kým je a čo chce. Tento stav mi bol veľmi známy.
Hranica (zdroj: Vydavateľstvo Zelený kocúr)Chápali ste, prečo sa vaši rodičia rozhodli z Rumunska odísť?
Nechcel som ísť nikam, to je jasné, ale na druhej strane som im veľmi presne rozumel. Môjho otca tajná polícia neustále sekírovala, prehľadávali nám dom, odviedli ho, vyhodili ho zo zamestnania, vedeli sme, že rodina je v ohrození, bolo to veľmi nepríjemné.
Netajili to rodičia pred vami?
Nikdy nerobili tajnosti z toho, aká je situácia, mnohí ju mali podobnú, vedel som to už od malička. Mal som štyri roky, keď mi otec povedal, aby som si dával pozor na ústa, aby som v škôlke nič nehovoril, aj preto som neskôr vedel, že ak odchádzame, tak nemáme na výber. Spočiatku síce otec tvrdil, že ostane do poslednej minúty, ale v istej chvíli sa, podľa mňa, jednoducho začal o nás báť viac.
V akej chvíli?
Raz ma v škole zbili, zlomili mi ruku, s režimom to síce nemalo nič spoločné, ale vyhrážali sa mi a myslím si, že toto otcovmu rozhodnutiu pridalo. Bol zubár, prednášal na univerzite a keď mu zakázali učiť, niečo sa v ňom zlomilo.
A čo mama?
Vždy hovorila, že v tej krajine sa nedá normálne žiť. Po otcovi som Armén, po mame Žid a ona svojím vierovyznaním svoj postoj zásadne určila jednak preto, čo sa stalo s jej starou mamou, ktorá sa za vojny musela ukrývať a tehotná s mojou mamou utekala z geta, a jednak preto, ako ju chcela rodina jej manžela zničiť, lebo sa zaňho vydala proti ich vôli. V knihe Hranica sú aj takéto motívy. Ona chcela odísť odjakživa.
György Dragomán prišiel do Bratislavy predstaviť slovenské preklady svojich kníh na Bibliotéku spolu s manželkou Annou T. Szabó. Onedlho vychádza u nás kniha aj jej. (zdroj: Archív G.D.)Ľutovali ste niekedy v rodine tento krok?
Bol to jeden veľký, nenormálny proces. Nemohli sme ho oľutovať, lebo by sme oľutovali všetko.
