BRATISLAVA. V Maďarsku sa skutočná honba na Židov počas druhej svetovej vojny začala, keď moc prebrali takzvaní nyilašovci. Neštítili sa zabíjať kruto, krvilačne a svoje utýrané obete bez ostychu hádzať do vôd mrazivého Dunaja. Neraz to boli ich susedia, známi.
Maďarský spisovateľ GÁBOR ZOLTÁN vyrastal v budapeštianskych uliciach, ktoré si tieto krvavé jatky pamätajú. Napísal román Orgia, ktorý nedávno vyšiel aj v slovenčine.
Veľa páchateľov ostalo dodnes nepotrestaných, hovorí v rozhovore pre SME. Hnevá ho aj to, že dnes musí žiť medzi populistami, ktorí najväčšie súčasné problémy Maďarska naschvál zahmlievajú.
Kto boli nyilašovci a prečo cítili k Židom nenávisť? Najprv mali voči nim náboženské, potom aj rasové predsudky.
Predstavme si človeka, ktorý prišiel do Budapešti odinakiaľ, nedokáže si nájsť miesto, je chudobný. Na svet sa pozerá vidieckymi očami, cez tie rámce, ktoré pozná.
Vo veľkomeste vidí, že je strašne veľa ľudí, ktorí sú úspešnejší ako on, dobre oblečení umelci, elegantní bankári a nie sú ani Maďari. Neostáva mu nič iné, len si povedať, že ja aspoň patrím k tej dobrej rase.
Nyilašovci boli najskôr ponížení, aby neskôr povstali. Aj v knihe sú také postavy, napríklad Féherhegyiovci, ktorí prišli z Moravy, počas maďarizácie mali problém s tým, že zrazu musia byť Maďarmi. Dokonca si pomaďarčili meno, aby sa mali lepšie, ale ani to im nestačilo na to, aby sa mali lepšie ako nejaký Žid.
Svojimi brutálnymi činmi si preto chceli zabezpečiť slávu a pocit, že sú niečo viac?
Nešlo im len o to, že sa chceli mať lepšie. Sami seba chceli vidieť krajšie a lepšie.
Chlapci a muži, ktorých nyilašovci verbovali, teda prichádzali najmä z chudobného prostredia?
Áno, ale nešli do veľkého mesta z pocitu, že by chceli spoznať svet. Na dedine trpeli, nemali prácu ani peniaze. Nádej videli v strane, ktorá im dala aj pocit rodiny a akejsi spolunáležitosti.
Koľko ľudí ich rukou zomrelo?
Hovoríme o niekoľkých desiatkach tisíc obetí. Hoci zo všetkých maďarských obetí holokaustu je to ešte dosť malé číslo. Jeden historik raz povedal, že to, čo sa dialo v Budapešti a o čom rozpráva kniha, sa dialo počas priemerného dňa v Osvienčime. Aj keďže v meste neboli komory a krematóriá, robili to iným spôsobom.
Na vraždenie využívali jednoduché spôsoby, často sa stávalo, že ani nepoužívali zbrane, zmlátili ľudí na smrť a obete hádzali do Dunaja alebo ich len tak nechali na ulici. Práve túto brutalitu je najťažšie spracovať. Nejde ani tak o počet obetí, ale o spôsob, akým sa to robilo.
Drsnosti udalostí ste prispôsobili aj surovosť jazyka – krátke, výstižné vety, vulgarizmy, ktoré sa ani nesnažíte skryť.
Nechcel som vymýšľať krásny jazyk. Potreboval som jazyk, ktorý by udalosti v čitateľovi oživil a ukázal udalosti tak, ako sa stali.
Príbeh románu Orgia sa odohráva okolo Vianoc 1944 v Budapešti. Aká tam vtedy vládla situácia?
