Knihou Čierny kruh uzavrel svoj šesťdielny mafiánsky cyklus a podtitul Koniec mafie myslí trpko-ironicky. Zrejme právom, lebo na koniec mafie to na Slovensku vôbec nevyzerá. Vraj je to jeho najosobnejšia kniha – určite sa v nej spoznajú mnohí. Vraj nevie, čo bude písať ďalej – zobrazenie súčasného suterénu necháva na mladších. Jozef Karika.
Keď vám vyšla kniha V tieni mafie (Ikar 2010), ktorou ste odštartovali tento mafiánsky cyklus, vyhlásili ste, že „za najväčší autorský úspech budem považovať, ak po publikovaní tejto knihy prežijem v zdraví ďalšie tri mesiace. Na rozdiel od mojich starších kníh je táto naozaj na hrane“.
V tom čase som toto vaše vyhlásenie trochu bagatelizoval, pretože podľa mňa išlo o prehnanú reakciu na vplyv románu – prežili ste teda nielen tri mesiace. Ale keď som čítal Čierny kruh, o ktorom sám hovoríte, že je to veľmi osobná kniha, nechcete to povedať znova?
Je to možné, aj keď v inom zmysle, pretože pri románe V tieni mafie som nevedel, do čoho idem. Bol to môj vôbec prvý román a vtedy ma v ružomberskom mestskom prostredí upozorňovali, aby som to nechal tak. Ani druhá strana však nevedela, o čom píšem. Tento Čierny kruh už nie je natoľko o fyzickej smrti a fyzickom nebezpečí. Napríklad je to moja prvá kniha, v ktorej nikto takpovediac v priamom zábere nezomrie.
Nebudeme teda prezrádzať záver románu.
Nebudeme. Čierny kruh je o iných typoch smrti či zániku, lebo zomrieť sa dá nielen fyzicky, ale aj duchovne, morálne, profesijne, rôznymi spôsobmi, a táto kniha je o nich. V tomto zmysle sa neobávam ako po prvej knihe, či prežijem fyzicky, ale predpokladám, že mnohí nebudú z tejto knihy nadšení.
Viem si predstaviť niekoľko predobrazov vašich postáv, ktoré nebudú veľmi spokojné. Na druhej strane svojou šiestou knihou uzatvárate mafiánsky cyklus. Už si mohli aj zvyknúť, či nie?
Aj ja si to myslím, lebo v cykle šiestich románov sú desiatky takýchto postáv, ktoré viac či menej vychádzajú z reálnych ľudí. Mojím cieľom však v žiadnej knihe pri žiadnej postave nebolo riešiť konkrétnu osobu.
Predsa ste nepísali dokument či non-fiction.
Ani som nechcel, mojou motiváciou vždy bolo zachytiť spoločnosť, sondu do nej.
Ako to myslíte, že Čierny kruh je vaša najosobnejšia kniha? Aj v predchádzajúcich knihách bolo možné vybadať niekoľko autobiografických motívov, profesijných zakotvení. Čím sa Čierny kruh odlišuje od ostatných?
Myslím, že som v nej išiel ešte hlbšie, až na dreň, lebo som vedel, že bude v tomto cykle posledná. V tieni mafie som písal pred tridsiatkou, Čierny kruh ako štyridsiatnik, je teda medzi nimi jedna dekáda. Moje pohľady sa za ten čas zmenili a okolo štyridsiatky človek bilancuje, aj so svojím životom, aj s kariérou, či prvou polovicou života.
Táto kniha je pre mňa zúčtovaním so sebou samým, ale aj so spoločnosťou. V 98., keď sa rúcal mečiarizmus, som mal osemnásť rokov, mal som pocit, že sa všetko ide zmeniť k lepšiemu. Teraz o dvadsať rokov neskôr si trúfam povedať, že sme v ešte väčších sračkách, ako sme boli...
(zdroj: Archív SME)O podtitule knihy Koniec mafie sám hovoríte, že ho vnímate trpko-ironicky...
Áno, lebo celá moja generácia si začína uvedomovať alebo si uvedomila, že mladosť v osobnom aj v spoločenskom živote jej vlastne pretiekla pomedzi prsty – pre mňa bol zlomový rok 1998, keď to vyzeralo na reštart spoločnosti.
Dvadsať rokov uplynulo a nechcem vyznieť nejako pesimisticky, ale ako inak mám vyznieť, keď len minulý týždeň vyšli najavo prepisy rozhovoru Dobroslava Trnku s Marianom Kočnerom a nahrávka Gorily. Optimisticky môže vyznieť, že sa azda začína nejaký očistný proces, že ten hnis vyteká, ale po skúsenosti dvadsiatich rokov už tomu veľmi neverím. Preto som aj zvolil symbol čierneho kruhu.
Akoby sme sa neustále motali v nejakom čiernom kruhu, zakaždým tá odvrátená strana naberie inú podobu, či sú to ľudáci a gardisti, či sú to komunisti, či je to mečiarizmus, alebo to, čo tu teraz máme... Ten čierny kruh nás zviera a my sa z neho nie a nie dostať.
Prečítal som celý váš mafiánsky cyklus, Soltészovo Mäso aj Sviňu a väčšina čitateľov mohla na ich adresu vyhlásiť, že ide o preexponovaný obraz spoločnosti. Ale keď vyšli najavo prepisy Kočnerovej komunikácie a nahrávky jeho rozhovoru s Trnkom či záznam príbehu Gorila, nemáte pocit, že občas nestíhate držať krok s realitou?
