Jej nová tvorba je oveľa osobnejšia, no zároveň temná, minimalistická a experimentálna. Jej hudba je raz zúfalo krehká a inokedy obzvlášť drsná. Presne ako ona sama.
Tri roky od vydania debutového albumu Pustvopol, ktorý zaujal kritikov a získal tri ceny Radio_Head Awards, prichádza speváčka a skladateľka KATARÍNA MÁLIKOVÁ s novým albumom.
Tentoraz zahodila inšpiráciu folklórom a texty piesní písala v období, keď žialila za svojimi starými rodičmi, hovorí v rozhovore pre SME.
Čo znamená názov albumu Postalgia?
Clivota za niečím, čo sme si vysnívali, a nestalo sa. Pocit, ktorým žije veľa ľudí.
Často si pamätáte svoje sny?
Vždy. Skoro každú noc. Každý mozog je niečím zvláštny a ten môj má takúto anomáliu – snívajú sa mi extrémne surrealistické sny. Dokonca si ich aj zapisujem a kreslím. Mám pocit, že ma vracajú k samej sebe. Je veľa vecí, ktoré možno potláčam a snažím sa nevidieť, cez sny sa mi ukazujú.
Po vypočutí albumu a jeho pomalých, snových, nostalgických piesní, nadobudne poslucháč pocit, že autorka musela byť veľmi smutná, keď piesne tvorila. Je to tak?
Tento album je veľmi osobný, nič osobnejšie zatiaľ asi nedokážem napísať. Myslím si, že to je veľmi nahlas uvažujúce dielo človeka okolo tridsiatky, ktorý zažije prvé vážnejšie sklamania, nepodarené vzťahy a smrť blízkych ľudí. Podpísalo sa to na ňom. Ale sama mám rada teatrálnosť, divadlo a film noir, takže všetko je trošku zhyperbolizované, premenené do mýtických postáv.
Pracovala som so smútkom, s ktorým som sa vyrovnávala, a to až na takej divadelno-filmovej úrovni. Piesne, ktoré som vybrala na album, nemali terapeutickú funkciu, hoci aj také texty píšem. Síce pracujú s osobnými témami, ale majú aj všeobecnú platnosť. Sú o všetkých a zároveň o nikom. Všetko u mňa musí prejsť týmto filtrom.
Musí autor sám zažiť niečo temné vo svojom živote, aby mohol takéto piesne zložiť?
To neviem úplne posúdiť. Jedna herečka na divadelnom workshope mi povedala, že umelci sú citlivejší ľudia, ktorí vedia zozbierať vzorky rôznych emócií – rôznych hĺbok a dimenzií.
