Pod Kráľovou hoľou i na pomedzí Poľska a Bieloruska existujú podobné ľudské očakávania, vášne a obavy. Dve slovenské autorky ukázali mimoriadnu schopnosť všetky tieto pocity vnímať a sprostredkovať.
Za pravým čepcom
Katarína Kucbelová chodila dva roky do tradičného regiónu pod Kráľovou hoľou. Hoci nejde o východné Slovensko, na Šumiaci žijú gréckokatolíci, pôvodom Rusíni. Je to najzápadnejšia lokalita, kde ich možno pohromade nájsť.
Autorka, ktorá má na konte už štyri básnické knihy, sa chcela naučiť šiť čepiec príznačný pre tento kraj.
Stretnutia s tetou Iľkou - miestnou odborníčkou na čepce - sa rýchlo menia z rekvalifikačného kurzu na podstatné stretnutie so svetom miestnych. Počúvala, pozerala sa, vyšívala a zapisovala. Iľka je zo starej školy, ale vie prekvapiť otvorenosťou. Nič neskrýva, načo by aj?
Nie je miesto na falošnú idealizáciu. Folklórne tradície neznamenajú idylku ani bezproblémové vzťahy.
Nemožno sa vyhnúť téme miestnych Rómov. Často nepasujú do zabehaných predstáv svojich úspešnejších susedov. Z osady si prinášajú hlučnosť, chudobu aj vlastné spôsoby.
Alena Sabuchová: Šeptuchy (Artforum 2019) (zdroj: Archív SME)
Nepriateľstvo má najrozličnejšie podoby: od opovrhnutia, cez nezáujem až po naoko prijateľnú povznesenosť nad spôsobom ich života. „Ale my tu s nimi žijeme, viete?“
Kraj nie je žiadnou rajskou záhradou. Žije sa tu ťažko a mladí, ktorí to nevedia rozchodiť, sa už spakovali do veľkého sveta.
Hľadanie toho pravého šumiackeho čepca je neúspešné. „Mám pocit, že nič ako šumiacky čepiec neexistuje, hranice sa posúvajú, zostáva len tvar.“
Namiesto dokonalého návodu, ako si ušiť domáci čepiec, Kucbelová nakreslila autentický obraz jednej z možností našej prítomnosti.
Kraj, ktorý by nikto nevymyslel
