Je to podobné, ako keď sa pozeráte na tú istú vec z viacerých uhlov. Vždy vám pripadá iná, výnimočná, krásna, reálna. Aj keď vyzerá úplne inak, je v skutočnosti rovnaká. Pôsobivo pozliepané zápisky, ktoré sú oficiálne označené za esej, by bolo preto skôr možné prirovnať k poznámkam alebo malým zápiskom, ktoré si robí cestovateľ, keď nechce zabudnúť na detaily svojich potuliek.
Toto však nie sú iba jednoduché cestovateľove postrehy či zdanlivo nezmyselné útržky všetkých dní. Majú oveľa hlbší zmysel, ako sa nám na prvé prečítanie zdá. „Každý pohyb v Moskve smeruje vždy a výhradne dopredu, každý pohyb sa deje bez prerušenia. Ak chcete okruh Sadovoje koľco obísť zľava, väčšinou musíte tri razy zahnúť doprava: ak kráčam mestom, núti ma zísť pod zem a použiť systém tunelov. Križujem ulice bez toho, aby som bol viditeľný.“
Krúženie a zdanlivé hľadanie zmyslu
Fabian Saul, autor tejto mimoriadne útlej knihy, ktorá na prvý pohľad pripomína cestovnú brožúrku, je šéfredaktorom nemeckého časopisu Flaneur, a takisto nemecký hudobný skladateľ. Názov časopisu pochádza z francúzštiny a označuje človeka – „flanéra“, ktorý sa na prelome 18. a 19. storočia potuloval po uliciach krásneho Paríža. Toto potulovanie však bolo iba zdanlivo bezcieľne a nezmyselné. I samotný Fabian Saul nakoniec ten zmysel predsa len našiel.
„Na Silvestra 1991 o polnoci definitívne zaniká Sovietsky zväz. Dvanásť polnočných úderov zvona prichádzajúcich z Kremľa, odkedy zväz existuje, už bude rozdeľovať Chrám Vasilija Blaženého na Červenom námestí: šesť úderov z Kremľa, šesť z mocného, v období komunizmu umĺknutého symbolu ortodoxnej cirkvi.
Zvon svätého Vasilija Blaženého počuť v tú noc prvý raz od revolúcie roku 1917.“
Niekedy nepotrebujeme hutný text na to, aby sme boli ako čitatelia uspokojení, a táto kniha je toho dôkazom. Tvorí ju 209 krátkych textov, akoby útržkov, ktoré autor pri pozorovaní Moskvy a jej zákutí pozliepal a vytvoril tak dokonalú koláž.
Vďaka tomu budeme chcieť navštíviť rovnaké zákutia a vypočuť si podobné útržky rozhovorov, pretože práve v tom sa ukrýva minulosť i budúcnosť mesta a ľudí, ktorí tvoria jeho príbeh.
Pozor, nejde o cestopisnú príručku
Autor občas len opisuje a komentuje to, čo vidí, inokedy nám robí sprievodcu a zasadzuje dané miesto do širšieho kontextu. Napríklad ho prepája s históriou, a tak dostávame celistvejší opis miesta, ktoré v danom momente nevidíme, no vieme si ho živo predstaviť. A možno sa nás i takýmto spôsobom snaží prinútiť k tomu, aby sme sa naň raz išli pozrieť na vlastné oči a nasali tak atmosféru daného miesta na vlastné oči.
„Pred obrubníkom vrstva snehu, ktorú považujem za súčasť chodníka. Odlomí sa a vyjaví ako vyhĺbené bahnisko. Kráčam hore bulvárom, ešte stále sám, cesty sú tu, na odľahlej polovici okruhu, takmer neupratané. (V zime často chodím električkou do kopca, máva zľadovatené okenné tabule a ja strácam orientáciu.)“
Veľkou prednosťou pozorovateľových zápiskov je aj to, že tak nejako prirodzene dokázal svoje texty básnicky podčiarknuť a dodať im tak priam až poetický nádych. Mohlo by sa zdať, že chodiť do pomyselného kruhu a opisovať jednu a tú istú ulicu dookola môže byť nuda, no Fabian Saul presvedčí vari každého, že to tak nie je. Každý deň vytváral svoj vlastný mini obraz moskovského Okružného bulvára, zachytával príbehy ľudí a vlastných potuliek, vďaka čomu vytvoril knižočku, ktorá je spleťou viacerých žánrov.
Ide o esej? Reportáž? Poéziu? Nevieme. Je to jednoducho mix všetkých žánrov, polievka navarená z útržkov viet, ktoré autor započul, z citátov z kníh, ktoré prečítal. Bez akéhokoľvek plánu nám tak ukázal, že niekedy nepotrebujeme mať pevne stanovený cieľ, a aj tak objavíme čosi neobyčajne výnimočné.
