Nedávno stál skladateľ a gitarista ANDREJ ŠEBAN v galérii. A počul, ako rodinka s malým chlapcom komentuje abstraktné dielo. To sú také blbosti, to by si aj ty dokázal, vraveli mu.
Keby mohol, vytiahol by vtedy veľké biele plátno, postavil vedľa neho kýbeľ s farbou a tomu malému by povedal: Začni.
Sám ako hudobník zažíva niečo podobné. Keď nahrával trojalbum Triplet, bol úplne ponorený do imaginácie. Len predstavivosť nás môže zbaviť konceptov, ktoré o sebe a o svete máme a ktoré neraz vedú k vojne, hovorí.
Preto hrá inak ako väčšina muzikantov.
V rozhovore pre SME zároveň komentuje absurdity, ktoré zažil v Rusku, na porevolučnom Slovensku, pri majstrovstvách sveta v hokeji aj na letných festivaloch.
Počúvate rádio?
Nie.
Vôbec?
Len keď som tomu vystavený vo verejnom priestore.
Ani hudbu nepočúvate?
Málokedy. Keď tak, len vážnu hudbu. Už som toho počul toľko v živote, že keď sa niečo ozve, väčšinou viem, ako to bude pokračovať. Takže dám čas len tomu, čo ma prekvapí. Keď cítim: pozor, toto som ešte nepočul. Alebo: takto som to ešte nepočul.
Vy ste do hudobného sveta vstúpili ešte za socializmu. Ste vďačný za tú skúsenosť?
Ako to povedať? Bola to skúsenosť. Obmedzenia a nesloboda nútili človeka, aby si hľadal chodníčky k informáciám. Scéna vtedy žila inak, muzikanti sa viac stretávali, v meste bola muzikantská krčma.
Bola medzi nami vzájomnosť, podporovali sme sa, požičiavali sme si nástroje. Bežne som chodil za Mariánom Vargom, bez problémov mi požičiaval svoj drahý syntetizátor. Dnes je všetko inak.
Napríklad? Čo sa zmenilo?
Vnímanie kapiel. Slovenská scéna je dnes veľmi zvláštna. Ja za kapelu považujem zoskupenie ľudí, ktorí sa hraním živia. Nie tých, čo cez deň idú do práce a potom si povedia, teraz sa hrá. Nemám nič proti tomu, ale skôr by som to videl ako záujmovú umeleckú činnosť.
Kto u nás reprezentuje skutočných profesionálov?
Málokto je taký. Veľa ľudí sa vracia k folklóru a čerpá z neho, a to je sympatické. Nič to, že nie vždy je to podarené. Je jednoznačne sympatické, že si uvedomujeme, kto sme.
Horšie je, že ľudia často nemajú čo povedať a je v nich málo zdravej rebélie. Všetko sa robí pod rúškom kalkulu: aby nám to potom rádiá zahrali. Aby sme potom vystúpili v tom hlúpom televíznom programe.
Nie je prirodzené, že hudobníci chcú byť počutí?
To chápem. Lenže naše rádiá si uzurpujú moc povedať, čo budú hrať a ako to má vyzerať. To je predsa nezmysel. Mohli by vyhľadávať a podporovať neošúchanú cestu. Mali by im vytvárať cestu. Pri všetkej úcte to, niektoré ani nie sú rádiami.
A čo teda sú?
Chrliče reklám, už to hovorím roky. Medzi reklamami pustia kúsok piesne, málokedy celú. Nemajú žiadne zábrany zasahovať do diela, do pesničiek púšťajú džingle, do pesničiek rozprávajú, myslia si, že je to super vtipné.
Keby to urobili do reklamného spotu, nedoplatia sa pokuty, ktorú by si od nich tá firma vyžiadala. Reklamný spot, božechráň, to je sväté.
