Film Amnestie inšpirovaný rozhodnutím prezidenta Václava Havla 1. januára 1990 prepustiť na slobodu tisícky väzňov, ako aj neskoršou leopoldovskou vzburou sa už dostal do slovenských kín a začína vyvolávať rôzne, aj kontroverzné diskusie a reakcie. Spoluscenáristkou filmu je stála autorka Magazínu o knihách Beáta Beregrad Grünmannová.
Verejnosť aj my v Magazíne o knihách či Kultúrnom živote vás poznáme ako zaujímavo píšucu blogerku a veľmi bystrú recenzentku domácej, ale najmä zahraničnej prózy. V role spoluscenáristky filmu Amnestie ste boli pre mnohých ľudí určite prekvapením. Ako sa to stalo, že ste zabrúsili do tejto nečakanej tvorivej sféry?
Pripravení majú šťastie. Dosť som blogovala, písala editoriály na JeToTak, stĺpček pre SME, písala som recenzie na knihy a mám veľmi živú stenu na facebooku, kde som občas zapisovala aj dialógy zo života. Na sociálnej sieti som sa spriatelila s Marošom Hečkom, ktorý ma po čase prekvapil otázkou, či nechcem písať scenár. Nemala som predstavu, ako sa to robí, ale kúpila som si dve knihy od ľudí, ktorí to vedia, a dala sa do toho. Rada sa učím nové veci. Teraz napríklad vášnivo tvorím papierové koláže, ktoré chcem prepojiť s textami.
V Magazíne o knihách ste recenzovali jeho knihuĎalej na Západ sa dá ísť len na Východ . Hovorili ste o tom niekedy?
Samozrejme. Maroš mal prezentáciu knihy v košickom Artfore, čo je moja domovská scéna, kde občas moderujem diskusiu alebo rozprávam o prečítanom. Mám túto knihu veľmi rada, pretože ju vnímam ako výpoveď príslušníka mojej vlastnej generácie. Mám pocit, že Maroš sám to nedoceňuje úplne, aký dobrý text to je.
Amnestie.Nemali ste ani predstavu, ako sa píše filmový scenár, ale kúpili ste si dve učebnice a drzo sa dali do toho. Ako sa to teda robí a kde boli najväčšie úskalia takéhoto písania?
Scenár má svoju formálnu stránku, ale to má aj notový zápis, dizertačná práca alebo úradný list. Je to len forma, ktorú autor musí naplniť obsahom. V tomto mi v začiatkoch pomohol Maroš Hečko, aj Marek Janičík, tretí spoluautor.
