Operná hviezda Zámečníková: Ak by som ostala na Slovensku, nebola by som taká úspešná

Keď spieva, kritici hovoria, že je to pôžitok, s akým sa na Slovensku stretávame skôr výnimočne. Jej hlas opisujú ako sýty, zvučný a anjelsky sfarbený.

O slovenskej sopranistke SLÁVKE ZÁMEČNÍKOVEJ hovoria, že je jednou z najsľubnejších operných speváčok súčasnosti, a to aj v celosvetovom kontexte.

Mladá sopranistka má za sebou už mnohé úspechy na veľkých medzinárodných súťažiach, bola členkou Operného štúdia v Berlínskej Staatsoper a od budúcej sezóny bude mať stály angažmán vo Viedenskej štátnej opere.

V lete sa predstaví na Letných olympijských hrách v Tokiu v sprievode Berlínskych filharmonikov, ktorí patria medzi najlepšie orchestre sveta.

V rozhovore pre SME porozprávala, prečo by podobný úspech nikdy nedosiahla, keby ostala na Slovensku, čo ju dokáže motivovať aj kedy bude na Slovensku opäť spievať.

Začiatkom decembra ste sa predstavili v bratislavskej Redute na adventnom koncerte so zborom Lúčnice a Slovenským komorným orchestrom. Ako ste sa cítili na Slovensku pred domácim publikom po dlhom čase? Aká bola atmosféra?

Bolo to veľmi príjemné. V Bratislave som vystúpila po dlhšom čase, takže sa prišlo pozrieť veľa mojich známych, cítila som naozaj veľkú podporu.

Takisto som cítila akési deja vu, pretože s Mozartovým motetom „Exsultate, jubilate“ som debutovala práve v Slovenskej filharmónii presne pred šiestimi rokmi.

Bolo milé uvedomiť si, kam sa za tých šesť rokov dokáže človek posunúť. Koncert mal skvelé ohlasy, som rada, že som mohla byť jeho súčasťou.

Až po úspechoch na veľkých medzinárodných súťažiach, či angažmánoch v Berlíne alebo vo Viedni, sa o vás začalo aj na Slovensku hovoriť ako o slovenskom opernom objave či nádeji. Aká bola vaša cesta k opere?

Už od malička som veľmi rada spievala, doma ma dokonca bežne volali Slávik. Rodičia sa teda rozhodli prihlásiť ma na Základnú umeleckú školu v mojom rodnom meste, Bánovciach nad Bebravou.

Asi od šiestich rokov som tam študovala spev, klavír a zborový spev. Mojou prvou učiteľkou spevu bola Simoneta Adamková, ktorá ma od začiatku veľmi motivovala. Bola neuveriteľne zanietená a všestranná. Tancovala, spievala, hrala na rôzne hudobné nástroje a ja som od malička túžila byť tak trochu ako ona.

Bola mojím prvým "speváckym idolom" a zaslúžila sa aj o to, že som sa zamilovala do opery. Ešte počas štúdia na umeleckej škole ma vzala do SND na Smetanovu operu „Predaná nevesta“, v ktorej spievala bývalá žiačka našej ZUŠ-ky, Petra Záhumenská.

Dodnes si pamätám, aká som bola očarená. Nikdy predtým som operu naživo nevidela. Sedela som na balkóne a hovorila som si – toto by som túžila v živote dokázať. Vtedy mi ani nenapadlo, že sa moje želanie naozaj vyplní.

Čo bolo potom?

Po dvoch rokoch štúdia na gymnáziu som sa rozhodla prestúpiť na konzervatórium do Bratislavy. Pracovala som s mojou druhou učiteľkou spevu, profesorkou Ferancovou.

Začínala som znovu od prvého ročníka, takže som bola najstaršia v ročníku. Priznám sa, že prvé mesiace som tam nebola úplne šťastná. Bolo pre mňa demotivujúce, že škola nevyžadovala až tak veľa.

Z gymnázia som bola naučená na úplne inú drezúru, takže som sa popri konzervatóriu rozhodla navštevovať ešte aj jazykovú školu, aby som vyplnila svoje túžby vzdelávať sa čo najviac.

Moja profesorka spevu ma vždy veľmi podporovala, videla vo mne veľký potenciál a postupne ho rozvíjala. Vo vyšších ročníkoch prišli prvé úspechy a to ma utvrdilo v tom, že som sa rozhodla správne.

Slávka Zámečníková na Adventnom koncerte v Bratislave. (zdroj: PANER)

Nakoniec ste sa predsa len rozhodli odísť zo Slovenska a študovať v Berlíne.

Po maturite som úspešne urobila prijímačky na VŠMU, ale v tom čase tam nebol nikto, ku komu by som chcela ísť ďalej študovať. Nikto, komu by som dôverovala, že ma dokáže posunúť ďalej.

Keďže som sa, ako som už spomínala, rada učila jazyky, povedala som si, že skúsim šťastie v zahraničí. Počas leta 2013 som sa zúčastnila zborovej akadémie Schleswig-Holstein Music Festival Choir Academy v Nemecku.

Jeden z koncertov sme mali aj v berlínskom Konzerthause, bola to Mahlerova 2. symfónia pod taktovkou Maestra Eschenbacha. Celý Berlín ma už od začiatku uchvátil a celkový prístup Nemcov k umeniu ma nesmierne fascinoval.

Videla som, že kultúra tam naozaj funguje na vysokej úrovni. Hneď vedľa Konzerthausu stála - teraz už moja Alma Mater - Hochschule für Musik Hanns Eisler, kde som sa vtedy odvážila nazrieť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Slovák šéfuje dvom americkým orchestrom: Na moje miesto čakajú stovky iných Čítajte 

Napadlo mi, prečo si nepodať prihlášku práve sem? O pár mesiacov som šla na prijímačky a vzali ma. Bol to úžasný pocit a, samozrejme, aj obrovská zmena môjho doterajšieho života. Nikdy som však ani na chvíľu neoľutovala, že som sa rozhodla ísť práve touto cestou.

Vašou tútorkou sa tam stala operná diva pôvodom z Ruska Anna Samuil. Ako ste si sadli?

Na prijímačkách so mnou hral - dnes už môj "dvorný“ klavirista - Matthias Samuil. Pamätám si, ako sa ma vtedy spýtal, ku komu by som najradšej išla študovať. Nemala som žiadnu predstavu a on na to hneď zareagoval, že jeho manželka - Anna Samuil – tam takisto učí a určite by mala záujem, aby som študovala u nej.

Jej meno mi bolo odniekiaľ známe. Neskôr som si uvedomila, že som ju počula spievať Verdiho Requiem na Bratislavských hudobných slávnostiach ešte toho roku.