Neprejde deň, aby som si nespomenul, neprejde deň, aby som si neuvedomil, aká veľká, dramatická, zásadná a fundamentálna zmena to bola, a neprejde deň, aby som sa nepristihol pri myšlienke, ktorá ma doslova ničí. Ako je možné, že som prežil šťastné detstvo v nešťastnej krajine?
Neviem, dúfam, že sa mi to len zdá, ale akoby nebolo na mieste vracať sa k novembru 1989 tak, ako sa nám zachoval v pamäti. Nám zachoval? Komu „nám“? Ani ja neviem a preto sa hneď v úvode toho množného čísla zrieknime, nech ma len, preboha, nikto neobviní z nejakých objektivizačných pokusov.
Aký november? Ako sa zachoval?
Považujem sa za typické Husákovo decko. Narodený v roku 1974, iskra od roku 1980, pionier od roku 1984, čo si pamätám veľmi presne, lebo v tom istom roku som bol aj na prvom svätom prijímaní. V inom meste, doma sme do kostola nechodili a nemyslím, že to bolo pokrytectvo (samozrejme, že bolo), len som vyrastal v dvoch bezpečne oddelených realitách, ktoré sa občas celkom absurdne prekryli.
V tej prvej realite, doma, po škole a cez víkendy, v relatívnom bezpečí sa počúval okrem Zákruty, Bielikovcov a Maratónu aj Hlas Ameriky a Slobodná Európa a sledovala sa rakúska ORF a listovalo sa katalógmi Otto a Neckerman až do úplného zošúchania a nebolo to nič výnimočné, a v tej druhej realite, vonku, v škole, sme sa o tom s deckami rozprávali, ale len akoby potajme, cez prestávky, lebo sme vedeli, všetci do jedného, že Hlas Ameriky a Slobodnú Európu počúvať nesmieme.
Amnestie. (zdroj: Foto - HBO)Čo my, rodičia nesmú. Mäkká totalita, v ktorej keď sa v septembri do školy po prázdninách nevrátil spolužiak – kamarát na život a na smrť, aj by sme sa pobratali, ako Winnetou a Old Shaterhand, keby sme sa sami dokázali porezať –, nahlas sa to síce nepovedalo, ale všetci sme o pár dní vedeli, že emigroval. Čo on, rodičia emigrovali a on s nimi. Tu zostali len spomienky, pohľadnica z Juhoslávie a skončené detské priateľstvo, ktoré sa už nikdy nepodarilo obnoviť. Banalita.
V roku 1989 som mal iba pätnásť rokov, smiešne málo oproti dnešným štyridsiatim piatim, v tamtom svete som prežil len tretinu svojho doterajšieho života, a predsa som zostal nadobro poznačený. Nadosmrti, pokrivený, deformovaný vedomím, že skutočnosť je iná, ako sa javí, že doma a vonku sú oddelené svety, že noviny, čo sa v nich píšu lži, sa volajú Pravda, ustavične sabojuje za mier a celý ten nenormálny cirkus sa zastrešuje slovom normalizácia.
