Meno Robert Pospiš nájdete na desiatkach albumov. Spoluzakladateľ hudobného vydavateľstva, hudobník a producent si už získal značné renomé najmä v rámci domácej alternatívnej scény. Nahrávať a koncertovať však stihol už aj v New Yorku. Z jeho hudobného projektu Spev Tebe, ktorý je poctou básnikovi Waltovi Whitmanovi, vychádza v týchto dňoch kniha Spev Tebe - Budúcnosť.
Ste hudobník, skladateľ, básnik, hudobný producent, vydavateľ aj kultúrny publicista. Ako by ste sa pri množstve týchto aktivít najlepšie charakterizovali sám?
Povedal by som, že som človek, ktorý robí umenie, čiže umelec. Dnes to znie až starosvetsky, lebo toto označenie už nemá takú váhu. Ale som umelec, pretože sa všetkým týmto činnostiam venujem, nikdy som vlastne nič iné nerobil a ani som nič iné robiť nechcel.
V mojom živote sa striedajú obdobia, keď viac hrám, inokedy viac píšem či produkujem, ale stále sa to celé pohybuje v jednej línii, ktorá je pre mňa prirodzená. Od útleho veku ma umenie fascinovalo. Asi som sa už v tých siedmich-ôsmich rokoch fixoval na to, že budem jeho súčasťou, a v tom čase to bolo náročnejšie ako dnes.
Prečo to bolo náročnejšie?
Mám 33 rokov, takže som vyrastal v analógovom svete a vtedy nestačilo napísať si na facebook, že robím hudbu a pomerne rýchlo sa dostať ku kontaktom a hraniu. Musel som si to celé poctivo odskúšať. Som si teda istý, že sa to nestalo náhodou alebo z rozmaru.
Akým spôsobom je umenie, a najmä hudba, súčasťou vášho každodenného života?
Som meloman, som od hudby závislý a stále niečo počúvam. Je to súčasť mojej dennej rutiny. Dal som si záväzok, že si každý deň pustím nejakú novú hudbu, ktorú som predtým nepočul, a za tie roky sa toho naozaj nakopilo. Nie som typ muzikanta, ktorý potrebuje oddych, práve naopak, mám pocit, že by ma to zničilo.
Pred časom som sa vrátil k platniam a do toho investujem, aj keď mám zaplatené asi všetky dostupné streamovacie služby. Na hudbe je nádherné, že niekedy máte pocit, že ste už prišli na to, čím si vás získala, ale vždy sa objaví niečo iné, čo to celé preklopí a vráti vás na začiatok.
Raz je to vážna hudba, potom džez, hudba 16. storočia, skrátka čokoľvek. Je toho tak veľa a tak veľa dobrých vecí, že ma občas deprimuje, že nemám možnosť napočúvať si úplne všetko.
Na hudobnej scéne ste sa uviedli so skupinou Peoples, ktorá vyhrala talentovú súťaž. Považujete to za začiatok vášho profesionálneho hudobného života?
To bolo už dávno, je to takmer trinásť rokov. Začínal som tak ako zrejme všetci tínedžeri, najprv som hrával coververzie Led Zeppelin, Beatles, The Doors a podobných kapiel. Potom sme sa snažili o nejaké vlastné veci, ale nebolo to veľmi dobré.
Spoznal som Martina Sillaya a vznikla skupina Peoples, kde sme hrali novšie, modernejšie veci, a keď prišla možnosť zapojiť sa do súťaže Coca-Cola PopStar, urobili sme pesničky, nahrali ich asi za dva mesiace a vyhrali to. Ale áno, bol to asi ten bod, keď som sa dostal do profesionálnejšieho hudobného prostredia.
Aj keď Peoples už neexistujú, s Martinom Sillayom odvtedy pôsobíte ako autorská a hudobná dvojica, máte spolu hudobné vydavateľstvo Real Music House a spoločne dokonca produkujete albumy. Prečo je pre vás výhodné robiť vo dvojici?
Keď nemá energiu jeden, má ju druhý, čo je dôležité. Fascinujú nás rovnaké veci, mali sme rovnaké plány a požiadavky, ako nastaviť napríklad systém fungovania vydavateľstva. Pracujeme spolu už sedemnásť rokov, čo by vyšlo na vydarené manželstvo. Martin sa rovnako ako ja nikdy neuspokojí s niečím, čo nie je dosť dobré, obaja nemáme radi priemernosť a máme otvorené hlavy. Keď si povieme, že niečo chceme vyskúšať, jednoducho to vyskúšame.
Pod hlavičkou Real Music House vzniklo za necelých desať rokov už takmer 70 albumov. Vydávate najmä menšinové žánre, klasiku, džez, folk či world music. Ako sa darí alternatívnej scéne?
Všetky albumy, ktoré u nás vydáme, bez ohľadu na žáner, produkujeme a mixujeme my. Fungujeme starým systémom, sme s tou hudbou od začiatku až do konca, aby sme si k nej vytvorili vzťah. Pod všetkým sme podpísaní my dvaja, to je naša podmienka. Z toho prirodzene vyplýva, že sme nikdy nedokončili nič, čomu by sme neverili, a myslím si, že každý z tých albumov mal potenciál uspieť.
To, čo sa však deje na hudobnom trhu, neovplyvníme. Stream a voľná dostupnosť hudby zdevalvovali hudobný priemysel. Už to vlastne ani nie je priemysel, len scéna. Keď ste v minulosti vydali album, poslucháč si ho kúpil a vydavateľ a hudobník z toho mali peniaze. Dnes nahráte album a každý si ho stiahne za päť eur mesačne, plus ďalších milión skladieb z celého sveta k tomu.
Martin Sillay a Robert Pospiš (zdroj: Foto - Ondrej Ferus)
Publikum je čoraz nevypočítateľnejšie, môžete mu predložiť najlepšiu vec na svete a nebude reagovať. Potom vás však prekvapí a príde úspech. Záleží to však na jednotlivom projekte a nedá sa to hodnotiť plošne v rámci nejakej scény.
Má teda ešte zmysel vydávať cédečká?
My sme oldschool
