V Bratislave a ďalších slovenských mestách práve prebieha prehliadka Be2Can, ktorá uvádza snímky z troch najväčších európskych filmových festivalov. Medzi nimi sa v predpremiére predstavuje aj novinka svojrázneho Kanaďana Denisa Côtého Antológia mesta duchov, v ktorej sa v zapadnutej québeckej dedinke začnú objavovať zombies.
Vaše filmy sa nedajú žánrovo zaradiť a niekedy distribútori a organizátori festivalov nevedia, čo s nimi. Ako to bolo s Antológiou mesta duchov?
Predala sa asi do dvanástich krajín, čo nie je zlé. Som rád, že moje filmy nemôžete zaškatuľkovať. Pre mojich agentov je to ťažšie, nuž, ale ja chcem nakrúcať originálne diela. Antológiu pozývali na hororové festivaly, to som sa vždy čudoval, ale fungovala tam, publikum ocenilo iný prístup k žánru.
A chápalo, že viac ako vtipkovanie so zombíkmi ma zaujímajú ti živí, že film obsahuje spoločenské metafory. V minulosti som sa díval na množstvo hororov, ale prečo nakrúcať desivý film ešte aj v roku 2019? Radšej sa so žánrom pohrávam. Dovolil som, aby sa Antológia propagovala ako strašidelný bizár typu Twin Peaks, ale podľa mňa nejde o horor.
Film vypovedá o vymieraní vidieckych komunít a má pozitívne posolstvo. Ukazuje, že ak sa nepostaráme o svoju pamäť, históriu a teritórium, môžeme o ne prísť. Využívam hororovú atmosféru na diskutovanie o serióznejších témach.
Ako ste vytvárali tú výraznú atmosféru Antológie?
Nakrúcali sme v zime a marec v Kanade je dosť škaredý, všade ľad, tmavo… Hľadal som, ako obrazom vyjadriť pocit, že všetko o chvíľu zmizne. Môj kameraman so smiechom navrhol, aby sme točili na Super8 alebo VHS, potom sme sa rozhodli pre Super16 s tým, že nedokonalosti filmového pásu nevyčistíme.
Chceli sme vyvolať dojem, že sa pozeráme na starú pohľadnicu. Myslím, že výsledok je poeticky surový a že sa to hodí k obsahu. Aj forma je trochu prízračná. Nedokážem si predstaviť, že by som Antológiu nakrúcal na digitál v lete.

So svojou novinkou dosť cestujete. Nie je to únavné?
Nakrúcam festivalové filmy. Keby som si doma vygooglil,