Má pocit, že súčasní autori píšu o ženách trošku nedôstojne, berú ich ako handru a skúšajú, čo ešte vydrží. Ak si môžem vybrať, čo budem hrať, siahnem vždy radšej po dielach klasikov, hovorí v rozhovore pre SME herečka DIANA MÓROVÁ.
Slovenské národné divadlo je pre ňu aj po rokoch miestom, kde sa cíti ako doma, no dnes sa obáva o jeho budúcnosť.
Budúci rok príde do kín film Sviňa podľa rovnomerného bestselleru Arpáda Soltésza. Zahrali ste si v ňom bývalú hlavnú štátnu radkyňu Máriu Troškovú.
Ona je tam iba v náznakoch, hrám najmä riaditeľku resocializačného zariadenia. V mojej postave sa skĺbili dve rôzne osoby, aby sa v nej nevidela iba jedna z nich. Cieľom je trochu zmiasť diváka, ukázať mu zmes príbehov. Vo svojich scénach posielam zneužívané deti, ktoré boli odobraté rodičom, na záťahy.
Študovali ste si o tejto téme aj medializované informácie?
Áno, čítala som si to. Bola som z toho zhrozená, už len tým, že mám dieťa a neviem si predstaviť, že by sa mu niečo také stalo. Nechápem tú ženu, že na úkor nešťastia iných sa obohacovala a bavilo ju to. Je to choré.
Režisérka o filme povedala, že umenie v našich podmienkach možno nemá moc meniť kolobeh dejín, ale má slobodu vysmiať sa tým, ktorí zabudli, aké je to byť slušnými ľuďmi. Súhlasíte?
To povedala krásne. Čo je slušnosť? Prísť do divadla pekne oblečený, dôstojne sa rozlúčiť s niekým, kto odíde z tohto sveta, podať si ruku a pozdraviť sa pri stretnutí. Slušnosť je základom všetkého. A práve tá dnes politikom chýba. Zabudli, že keď sú na verejnosti, sú zrkadlom spoločnosti, vzorom aj pre mládež.
S Jozefom Vajdom v trileri Sviňa podľa románu Arpáda Soltésza. Film príde do kín v budúcom roku. (zdroj: Łukasz Wojciechowski)Zdá sa, že ak chce niekto nakrútiť film o politickom a spoločenskom dianí na Slovensku, môže to byť jedine triler alebo trpká tragikomédia.
Možno ešte časom sa z tohto všetkého bude dať spraviť komédia, ktorá bude mať nadhľad. Teraz sa na politickom dianí nedá zasmiať. To, čo sa deje okolo nás, nie je vôbec smiešne.
Zapájali ste sa do politického diania aj počas revolúcie. Vraj ste usilovne písali vyhlásenia a chodili do ulíc. Zmenilo sa niečo za tridsať rokov?
Poznala som, čo je to stáť na Vianoce na banány a mandarínky. Môj otec doniesol zo Záhoria stromček, povedal mi, ak si chceš zarobiť, choď ho pred obchod predať. Viete si dnes predstaviť mladých, že by toto robili?
