Chodiť s hlavou v oblakoch znamená nevzdávať sa snov. Zostať v mračnách už taká krása nie je - znamená bolesť a osamelosť.
Pachuť ťažoby
Mladá slovenská autorka prichádza s tretím románom. Je zrejmé, že sa nebojí ťažších tém. Vďaka jej zrelosti a ochote konfrontovať sa s vnútornými démonmi má táto útla próza aj terapeutický význam.
Lucia má rodinnú i osobnú anamnézu na hrane. Aj zubárka si všimla zvnútra jej líc množstvo malých rán a jazvičiek. Musela priznať, že občas “si tam zo stresu, nervozity či zamyslenia zahryzne”. Zvykla si na túto pachuť krvi, ale aj na pachuť mnohých iných ťaživých pocitov.
Nevie si nájsť miesto v živote. V jej prípade to platí aj doslova. Matka zarába peniaze na splácanie exmanželových dlhov v cudzine a Lucia musí zakotviť u maminej sestry Kláry.
(zdroj: Archív SME)Je nepraktická, nepoužiteľná a bez zmyslu pre poriadok. V hostiteľskej rodine sa nikto s nikým nerozpráva. Lucia nevládze hľadať cesty k členom náhradnej rodiny, aký-taký chodníček si vychodí aspoň s bratrancom Lukášom.
Útekom zo sivých, často až neznesiteľných dní sú stretnutia so Saidom. Elegantný a zabezpečený muž má jednu nevýhodu, je ženatý. Vášnivé noci v petržalskom hoteli ponúkajú placebo, ale nie bezpečné svetlo na konci tunela.
Lucia pri hľadaní kníh o úzkosti objavila na Amazone 48 282 titulov, ale svojím prežívaním píše vlastný príbeh bolestnej depresie. Tá s neúprosnou pravidelnosťou stláča dušu dole a nedovolí jej rozbehnúť sa do peknej budúcnosti.
