Po Nedeľných šachoch s Tisom je Posledná k. & k. barónka (Dixit 2019) druhou knižkou Silvestra Lavríka na pomedzí fiction a non fiction, občas označovaná za dokuromán. Osudy barónky Margity Czóbelovej, drobnej ženy, príslušníčky spišskej rodovej šľachty, stelesňujú aj príbeh slovenskej spoločnosti v 20. storočí.
Čím vás oslovila táto žena, že ste sa po Tisovi rozhodli pokračovať v tomto žánri?
Mal som na to osobné aj širšie kontextové dôvody. Ako dieťa som barónku Margitu Czóbelovú zažil. Som zo Spiša a pamätám si ju, chodieval som k nej so svojím starým otcom, konským handliarom. Neskôr som sa dozvedel, že bol pašerákom koní a mňa si starý otec brával ako alibi. Kým on robil kšefty, ja som sa tam chodil učiť kresliť u barónky.
To mi pripomína jednu detskú postavu v knihe.
Ale nie je dôležitá. Kontextová súvislosť vychádza z toho, že už nejaký čas sa zaoberám fenoménom kultúrnej a historickej pamäti. Nechcem sa nechať zredukovať na dediča krpčiarov a holubičieho národa. Zaujímajú ma všetky vrstvy našej minulosti práve v jej protirečivosti a paradoxnosti.
A práve Spiš je inkubátorom takého pohľadu na svet. Inak vyzerá z pohľadu Slovákov, ktorí ho zdedili po viacerých vysídleniach, inak vyzerá z pohľadu dedičov osídľovaní, či už saského, maďarského, alebo iného. Cítim potrebu postaviť emocionálne podfarbenú matériu, ale aj autentickú a uveriteľnú pozíciu a opozíciu proti hejslováckym a národoveckým zjednodušeným pohľadom na našu minulosť, prítomnosť a aj budúcnosť.
Nevyplýva vám z mentálneho vykorenenia z našich dejín aj to, ako vyzerá naša súčasnosť? Akoby sme nepociťovali v osobnej aj v spoločenskej minulosti silné body, o ktoré by sme sa vedeli oprieť. Iste, raz za čas sa prekonáme v kritických situáciách - 1944, 1968, 1989, 1998, 2018 -, ale v bežných časoch akoby sme podliehali pofidérnym motiváciám .
