Laco Teren: Nič nás nezastaví!

Ak ste z tých, čo stále veria, že aj dnes je možné naraziť na „poctivé umenie“, nenechajte si ujsť práve prebiehajúcu výstavu výrazného, aktívne tvoriaceho, niekdajšieho predstaviteľa postmoderny, jedinečného umelca Laca Terena.

Už vernisáž k otvoreniu samotnej výstavy s názvomNič nás nezastaví!, ktorá sa konala začiatkom jesene v Berlinke (pri Slovenskej národnej galérii), preplnenej na prasknutie húfmi ľudí, postávajúcimi pred galériou, predznamenala, že naozaj pôjde o čosi veľké a v umeleckom svete aj o čosi vzácne, čo sa len tak nevidí...

Výstava Laca Terena, predstaviteľa generácie „novej maľby“, ktorý seba samého nazýva maliarom (je však aj sochárom), o čom sa máte možnosť presvedčiť, ak ju navštívite, prináša totiž okrem retrospektívy citlivo poskladaných, viac či menej známych dobových, ale aj čerstvých obrazov, trefne inštalované plastiky, spolu s rozmanitými nadčasovými sochami.

Či už ide o prezrievajúce tekvice v bronze, alebo ručne zdobenú majoliku s motívmi hláv, cibule či div(n)ých makov, v kontakte s imaginatívnym príbehom samotného maliara, odohrávajúcim sa pred vami na obrazoch v miestnostiach s vymedzujúcimi sa názvami ako Natura morta - natura viva, doslova ožívajú.

Uvítajú vás Divoké osemdesiate, kde nájdete aj ikonický obraz trojprstej ruky zvierajúcej francúzsky kľúč, kde na štítku k obrazu stojí drobným Nič nás nezastaví! - rok 1988, aby naopak v Alegóriách márnivosti tieto „symboly doby“ - kosa, obilné klasy či ruky zovreté do pästí s humorom a taktne, vkusne kontrovali do šíku zoradeným „päťbokým dreveným hranolom“ vyzdobeným, s prvkami zaužívaných znakov a písmen z veľkej abecedy, V - Z, napodobujúce kompas, s kúzelným otáznikom (?) na mieste, kde by ste „radosť a krásu z nepoznaného“ takpovediac nikdy nečakali.

Toto a oveľa viac, ďalej v Imagináriu doktora Terena, alebo len v Imagináriu, kde obrazy zrkadlia obrazy, ale aj sochy, nálady ľudí... život! a krása sa zdá večná, nekonečná... - ponúka fascinujúca výstava nenapodobiteľného, súčasného maliara a zároveň skvelého sochára Laca Terena.

Teren s ľahkosťou a bravúrne dokazuje, že aj nevyspytateľná éra môže v sebe skrývať čaro akejsi krehkej, všadeprítomnej radosti z krásy imaginácie a je len na nás, kedy sa vydáme spolu s maliarom na takúto LaCoOdyseu. Na jej konci, parafrázujúc samotného maliara, ktorý sa na letáku k výstave vyznáva okrem iného z toho, „že maľovanie je preňho naozaj niečo veľmi bytostné, fyzické aj duchovné zároveň...“, na nás čaká možno „Zasvätenie“.

Laco Teren. (zdroj: FOTO TASR )

Profil    

Laco Teren (*1960) je jedným z najpozoruhodnejších zjavov na slovenskej výtvarnej scéne. Jeho maľby sršiace symbolmi a znakmi v sebe nezaprú hravý, inokedy, pri zátišiach a figúrach, zľahka komótny rukopis. Ak si to náhodou motív žiada, nechýba ani výbuch.    

Renomé a Divoké osemdesiate. 

So skupinou mladých výtvarníkov, sem patrili aj Ivan Csudai a Stanislav Bubán, inšpirovaných talianskou transavangardou a nemeckým hnutím Neue Wild, rozbehli program neoexpresívnej maľby. Práve pre jeho záľubu v prekrucovaní zavedených ideologických symbolov komunizmu, úmyselnej manipulácii znakov, parafrázovania so štetcom, známy obraz Nič nás nezastaví! sa z tejto skupiny vymykal. Vlastne ako jediný z nich týmto výberom „šokoval“.    V tých časoch nie veľmi známy. Sem dnes kunsthistorici radia maliarovu ranú tvorbu po roku 1985. Ako chlapec si na hodinách radšej čmáral. Učenie mu nešlo. Táto neutíchajúca potreba z detstva ho priviedla v roku 1979 na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave.

 Po šiestich rokoch nakoniec dokončil reštaurovanie. Ako sám spomína, zásluhu na tom však majú doc. I. Meszárošová a jeho vtedajší pedagógovia. Ich trpezlivosť s jeho skôr slimačím, nie príliš dravým tempom. „Povinné zátišia“ ho v tom čase doslova odrádzali. Nebavili. Osudovým sa mu však stala vojenská služba v Kroměříži. Dodnes si presne pamätá „na ten ťah“, namaľovaný tlačiarenskou čiernou na papieri. V ošetrovni, na stene. Aj „na ten obrázok“, keď konečne získal pocit, že „teraz, už to pôjde“.     

„Imaginácia“ je preňho posvätná! 

Prezrádzajú to aj rozmanité sochy animistických prvkov. Začal s nimi v deväťdesiatych rokoch. V tom čase absolvoval aj štipendijný pobyt na BINZ 39 v Zürichu. Sú také pôsobivé - ľahko by zapadli  medzi drahocenné relikvie a vzácne klenoty. Spolu s pestrými obrazmi dotvárajú nádherný, živý - slovami umelca maľujúceho „stále ten istý“ neopakovateľný „Obraz“. 

Navodiť čarovný okamih, prostredníctvom jemu takej drahej a ako predpokladá, voľne dostupnej imaginácie u každého, kto má chuť sa dívať – sa mu viac než darí – opakovane.    

V roku 2004 bol hosťujúcim profesoromna Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe. V tom istom roku spolu s maliarmi Ivanom Csudaiom a Stanislavom Divišom, v rámci projektu Traja z pekného páru, reprezentoval Slovensko na 26. medzinárodnom bienále v Sao Paule.