Nie vždy sa pri knihách o jedle zabávate. Pritom kultúrna kuchyňa je plná rozprávaní a príbehov. Len netreba jedlo vnímať ako potravu, ale ako kultúrny čin. Jozef Koleják je výborný rozprávač a dokáže o jedle hovoriť dlho a písať vtipne. Jeho kniha Toto nie je kuchárska kniha bola príčinou, prečo sme ho oslovili na rozhovor.
Keby ste mali zhrnúť vianočný stôl do základných surovín, čím by bol?
Záleží, samozrejme, kde ten stôl stojí. Suroviny a plodiny, ktoré na ňom figurujú, sa menia podľa regiónu, konfesie rodiny, jej zvyklostí a miery zachovávania tradícií. Ale vo všeobecnosti – keďže ide o sviatočnú večeru, ktorá má aj symbolický rozmer – ľudia sa naň snažili položiť všetko, čo si dokázali vypestovať, a týmto gestom za tieto dary poďakovať.
Samozrejme, ponuka reflektovala sezónu, dnes to už nie je nevyhnutnosť. Takže, keď to rozoberieme na úplne základné suroviny, na štedrovečernom stole nesmela chýbať múka, voda, med, mäso (ryba), ovocie, orechy, semená (mak), zelenina a mlieko.
A čo je na tých sviatočných surovinách také mimoriadne?
Na samotných surovinách nie je mimoriadne nič, sú bežnými potravinami, ktoré sa jedli po celý rok. No pri sviatočnom stole, ktorý vyzerá ako malé divadelné predstavenie s presne určeným scenárom, zrazu všetko nadobúda ešte symbolický rozmer.
Takže každá plodina je symbolickým zástupcom nejakej časti nášho života. Zároveň sa s plodinami pri sviatočnom stole robia akési drobné ozveny starých pohanských rituálov – jednoduché veštby a zariekania. Rozlúskne sa orech či prekrojí jablko. Podobné veci sa dejú aj pri samotnom prestieraní – niekde sa na stôl dáva tanier aj pre pútnika či pre ducha človeka, ktorý rodinu nedávno opustil.
