Maľoval oltárne obrazy s tradičnými biblickými námetmi, do ktorých vnášal nový životný obsah. A tiež prvé čisté krajinomaľby bez postáv a deja, ale aj akty a portréty, vyžarujúce vnútornú hĺbku a pocity. Jeho umelecká dokonalosť sa však prejavila v rytinách, kde dosiahol úžasnú priehľadnosť tieňov.
Jeho sláva spočívala nielen v kvalite, ale aj v kvantite. Albrecht Dürer zanechal po sebe okolo sto malieb, tristo najjemnejších grafických listov a takmer tisíc kresieb. Okrem toho bol činný aj ako spisovateľ, čo dokazuje bohatá korešpondencia, denníky, odborné knihy aj básne.
Kolekcia 140 Dürerových diel vo vlastníctve viedenskej Albertiny patrí k najväčším na svete. Do Viedne sa dostala cez norimberského kupca Willibalda Imhoffa cez pražskú zbierku cisára Rudolfa II. a hlavne iniciatívou zakladateľa Albertiny, tešínskeho vojvodu Alberta Saského, ktorý získaval pre seba zaujímavé diela z cisárskej dvornej knižnice výmenou za mapy, ktoré sa mu nepáčili.
Súčasná výstava v Albertine predstavuje až vyše dvesto exponátov, obohatili ju totiž aj diela zapožičané z iných renomovaných galérií, ako napríklad Prado či Uffizi, ale aj z Umelecko-historického múzea vo Viedni.
Prvé výtvarné skúsenosti
(zdroj: Archív SME)V čase, keď sa Albrecht Dürer narodil (1471), Norimberg bolo síce malé, ale dôležité mesto, kde žilo veľa klenotníkov a rozvíjali sa tu čulé obchodné i umelecké vzťahy s Benátkami. Otcova rodina pochádzala z Maďarska, do Norimbergu prišiel pracovať, založil si tu dielňu a v nej začal zaúčať aj svojho trinásťročného syna nielen zlatníctvu, ale aj základom kresby. Vtedy vznikol aj Albrechtov autoportrét (súčasť výstavy), ktorý nakreslil tak, že sa díval do zrkadla.
Už vtedy sa prejavil jeho veľký talent. Namiesto otcovho remesla si vybral maliarsku dielňu Michaela Wolgemuta, jedného z najuznávanejších umelcov v Norimbergu. Ale ako vidno aj na výstave, nikdy neprestal naďalej robiť aj návrhy rôznych zlatníckych dekoratívnych predmetov (stolová fontána).
