BRATISLAVA. Keď bol Sam Mendes malý, všimol si, že jeho starý otec si veľmi často umýval ruky. Nikdy s nimi nebol dostatočne spokojný, zdalo sa, že na nich ešte stále cíti vrstvy blata.
Zašpinil sa ním, keď ako britský vojak narukoval do prvej svetovej vojny a brodil sa v zákopoch.
Tarantino má Zlatý glóbus. Budú mať aj Oscary taký zvláštny zmysel pre humor? Čítajte Viac ako polovicu života o tom nikomu nehovoril, ťažkú skúsenosť si niesol v sebe. Otvoril sa, až keď sa mu narodili vnúčatá. Až im o vojne porozprával.
Film 1917, za ktorý Sam Mendes dostal Zlatý glóbus, nie je adaptáciou jeho denníkov či ilustráciou toho, čo sa mu na fronte stalo. Vychádza len z jeho existenciálneho strachu, zmyslu pre povinnosť, odovzdanosti sa osudu. To mali takmer všetci vojaci spoločné.
Vojna je tu a teraz
Mendes rozpráva príbeh dvoch mladých vojakov, ešte chlapcov. Velenie ich poverí, aby prešli nepriateľským územím a informovali vzdialenú britskú jednotku o pasci, ktorú na ňu chystajú Nemci.
Tvária sa, že ustupujú, v skutočnosti chystajú útok, v ktorom môže zahynúť až 1600 Britov.
Misia je na papieri prostá, hoci nebezpečná, divákov a kritikov však viac fascinuje spôsob, akým to Sam Mendes zobrazil.
