Čínska civilizácia pretrvala tisícročia vraj preto, lebo disponovala ustáleným a efektívnym byrokratickým systémom. Cisári prichádzali a odchádzali, no úrady zostávali.
Stať sa úradníkom v cisárskom aparáte znamenalo absolvovať nesmierne ťažké skúšky. Úradník musel, okrem iného, podať dôkaz o tom, že vie napísať kultivovanú báseň. Možno čudná požiadavka, ale nie v krajine, kde básnickú povahu má písmo i hovorená reč.
Sinológ Oldřich Král v kniheČínská filosofie píše, že „lyrizmus je to, čo Čínu charakterizuje“. A ďalej vysvetľuje, že „na počiatku v Číne nestojí Homér, namiesto neho nachádzame Knihu piesní, zahŕňajúcu prevažne lyrickú piesňovú tvorbu neznámych autorov…“ Podľa čínskeho vnímania sa v slove má odrážať svet a ak si uvedomíme, že veľká časť znakového písma imituje prírodné formy a procesy, tak pochopíme aj zrkadlovú povahu čínskeho znaku.

Čínske znakové písmo, ktoré na nás Európanov pôsobí priam strašidelne, je v skutočnosti veľmi praktickým vynálezom. Čínu by sme totiž mali chápať ako tisícročia starý variant Európskej únie: je to ohromný konglomerát vyše päťdesiatich rôznych etník.
Niektoré z nich používajú úplne inú reč, no vďaka jednotnému znakovému písmu môžu ľahko komunikovať s ďalšími národnosťami Číny. Len si pomyslime: väčšina európskych národov síce používa latinku, ale keď sa trebárs Angličan pozrie na napísané slovenské slovo, nepochopí z neho nič, iba to, že je napísané latinskými písmenami.
V znakovom písme je zakódovaných mnoho prírodných prvkov, no prírodou sa inšpirovala aj tradičná čínska hudba, ktorá nemala vyjadrovať myšlienky a emócie, ale napodobňovať zvuky prírody. Pohybmi a tvarmi videnými v prírode sa riadili výtvarné umenie i kaligrafia, veď sa v nich odrážala plynulosť vody a drsnosť hôr.