Keby to nemalo také tragické následky, mohli by sme sa na knihe Daniela KalderaPekelná knižnica (prel. Igor Otčenáš, Premedia 2019) schuti zabávať. Lenže v tomto prípade sú knihy, myšlienky v nich a najmä ich autori masoví vrahovia.
Táto kniha je o zvláštnom type spisovateľov. O ľuďoch, ktorých spájal„nezáujem otestovať popularitu svojho vládnutia vo voľbách“, prirodzene voľbách demokratických.
O spisovateľoch, ktorí nemali problém s publikom, keďže ich knihy vychádzali a čítali sa povinne. Alebo aspoň sa mnohí tvárili, že ich majú v knižniciach nielen na ozdobu. Hoci slovo spisovateľ v prípade ľudí ako Lenin, Stalin, Hitler či Mao Ce-Tung asi nie celkom presne vystihuje povahu ich pôsobenia na tejto našej milej planéte.
(zdroj: Archív SME)Diktátorská láska k textu
Aj dobré úmysly môžu viesť k tragickým následkom. Keby sa Stalinova mama tak nesnažila a nepchala malého Josifa do kňazského seminára, „Stalin by nebol možno ničím viac než pijanom ako jeho otec“, píše Kaldera. Keby sa Hitler nedostal do väzenia, nemal by čas spísať svoj obludný Mein Kampf. Lenže „keby“ v dejinách nejestvuje a premýšľať nad tým, ako by sa zmenil svet, keby sa guľka v niektorých z bojov, v ktorých sa pravidelne ocitali diktátori za mladi, ocitla hoci v hrudi Hitlera či Mao Ce-tunga, je len z ríše fantázie.
