Slovenský prozaik Anton Baláž nenapísal o dvoch postavách slovenského 20. storočia s encyklopédiami v ruke. Píše na základe osobnej skúsenosti s nimi - s veliteľom židovskej partizánskej jednotky aj hlavným propagandistom vojnového režimu.
Šaňo Mach do diplomovky
Autor čitateľsky úspešných románov (Tábor padlých žien bol aj sfilmovaný) disponuje skutočne bohatým životným príbehom. Dostal sa do kontaktu s väčšinou tých, ktorí sa angažovali v kultúrnych i politických zákrutách komplikovaného storočia.
Špitzer sa ako partizán objavil v kuchyni ich domu v Lehote pod Vtáčnikom na sklonku vojny. Mal vtedy ledva dva roky. O dvadsať rokov neskôr stretol Špitzera ako šéfredaktora Kultúrneho života. Súčasne bol jeho externým pedagógom na filozofickej fakulte, lebo Baláž sa dal na štúdium novinárstva.
V máji 1968 prepustili po dvadsaťtriročnom väzení z leopoldovskej pevnosti Alexandra Macha. Novinárska tvorba bývalého ministra vnútra vojnovej Slovenskej republiky sa na Špitzerov podnet stala témou autorovej diplomovej práce. Baláž sa s Machom (ten sa akýmsi zázrakom po vojne vyhol poprave) stretával v byte jeho dcéry alebo v bratislavskej Univerzitnej knižnici.
Materiál Balážovho rozprávania je výnimočne bohatý. Mach sa neostýchal detailne rozprávať o svojich začiatkoch v službe radikálnej ľudáckej politiky. Vždy bol známy tým, že aj počas Tisovho režimu udržiaval kontakty s ľuďmi z opačných ideových alebo mocenských táborov.
(zdroj: Archív SME)A pri spomienkach na väzenské roky sa dostal k spoluväzňom, ktorí zosobňujú iné verzie slovenského osudu (biskupi a rehoľníci, bývalí generáli v nemilosti nového režimu, či obete vlastných Husák a Novomeský).
Juraj Špitzer na rozdiel od prominenta Macha počas vojny bojoval predovšetkým o prežitie. Po internácii v nováckom koncentračnom tábore viedol prvú židovskú partizánsku jednotku. Tá je doteraz svedectvom toho, že židia boli schopní aj na Slovensku so zbraňou v ruke bojovať za vlastnú záchranu.
