Le Payaco fungujú s jednou osemročnou odmlkou už od roku 1996, ale podľa speváka Tomáša Slobodu sa až teraz začína trojica členov o seba naozaj starať. „Le Payaco sú trojuholník, čiže ak jeden odpadne, rozpadne sa to celé,“ vysvetľuje. Kapela dokončuje nový album, ktorý sa posunie od klasického pesničkárstva k neviazanej radosti z hudby.
Ako je na tom ohlásený nový album Le Payaco?
Posledný januárový týždeň album definitívne uzavrieme, spravíme finálny mix a majstri zvuku sa postarajú o analógový prepis. Album by mal vyjsť v polovici apríla. Od tvorby pesničiek až po finálny mix si s technickou pomocou robíme všetko sami.
Prečo?
Nás to tak baví. Sami si dohliadať na čas, tešiť sa z toho, keď sa darí, držať sa nahrávacích plánov a vízií, zabudnúť na plány, keď sa niečo nečakané pritrafí a tak ďalej. A máme presnú predstavu o tom, aké by to malo byť po obsahovej aj zvukovej stránke. Keď sa niekedy zasekneme, pomôžu nám ľudia v štúdiu alebo sa jednoducho venujeme niečomu inému.
Udržujeme sa takto navzájom v pracovnom nasadení a strehu. Cítili sme, že to dokážeme aj tentoraz bez producenta, nech je tam iba to, čo ide z nás. Nech je to tam celé, pravdivé a čisto „pajácovské“.
A čo teda z vás ide? Ako by ste charakterizovali nový album?
Prežívame naplno rodičovské obdobie. Písanie, nahrávanie a koncertovanie sa stali dôležitým ventilom, ale aj naozajstnou prácou. Snažíme sa byť k sebe úprimní a oveľa viac ako inokedy predtým si vážime spoločne strávený čas. Myslím, že to cítiť aj v našej novej hudbe a textoch.
Tento album na mňa pôsobí ako soundtrack zostavený zo skladieb, ktoré fungujú skvele na nejakom mieste mimo bežného času. Nesnažili sme sa o nič konkrétne. Nechali sme si pri tvorbe úplnú slobodu. Ale my sme vždy skúšali skladať niečo viac ako len trojminútový rokenrol.
Spomínali ste, že to pôsobí ako soundtrack. Ale soundtrack k čomu?
