Aby bolo jasné: nikto netúži mať nadváhu. Prináša mnoho rôznych problémov, z ktorých najvážnejšie sú zdravotné.
Ploché nohy, boľavé kolená a zničené bedrové kĺby nie sú dohromady nič proti metabolickým poruchám, cukrovke a vysokému tlaku.
No i tak boli časy – a nie sú veľmi vzdialené – keď byť tučný nebolo nič dehonestujúce, ale rovnako prirodzené, ako byť plešivý, nízky alebo nosatý. Všetci sme nejakí a každý je originál.
S nadváhou si bez šance
Ešte v 70. rokoch to v socialistickom Československu dohromady nikto neriešil.
Ľudia mali iné starosti a za celkom prirodzené sa považovalo, ak sa krásne štíhle dievčatá po prvom či druhom dieťati menili na zavalité matróny. Museli prísť roky osemdesiate s ich audiovizuálnou ofenzívou, aby sme začali prikladať vzhľadu oveľa väčší význam, ako mu v skutočnosti prislúcha.

Všetko potom zabetónoval divoký kapitalizmus po roku 1989.
Z nadváhy sa stala stigma: ak si tučný, znamená to, že sa veľmi prejedáš a málo chodíš do posilky, teda máš slabú vôľu, si lenivý a hlúpy, slaboch, ktorý v spoločnosti založenej na zákonoch džungle patrí na najspodnejšie priečky.
Pravda, ak nie je bezškrupulózny gauner, podvodník a mafián. Ženy s nadváhou sú celkom bez šance, iba ak by boli televíznymi komičkami.
Ťažko povedať, či novodobý kult tela presadili módne a kozmetické firmy, alebo sa na ňom len zviezli.
Isté je, že biznis s chudnutím, prostriedkami na znižovanie hmotnosti, liposukciami, bandážami a bariatrickými operáciami žalúdka už celé desaťročia zažíva búrlivý rozmach s mnohomiliardovými obratmi.
Rovnako ako farmaceutický priemysel so psychofarmakami na potláčanie úzkostí, depresií a neuróz spôsobovaných sebaobviňovaním, pocitmi menejcennosti a hanby, ku ktorým doháňa ľudí s nadváhou tlak spoločenskej konformity.

Každý deň naplno
Dve škandinávske Louisy – Švédka Louise Unmack Kjeldsen a Dánka Louise Detlefsen vychádzali tak trochu i z vlastných skúseností, keď začali pripravovať celovečerný dokument Fat Front.