Študovať divadelnú réžiu išli ako ľudia, ktorí o divadle nevedeli nič. Jeden si o druhom myslel, že je arogantný, druhý o prvom, že bude nanič režisér, keď nevie buchnúť do stola.
Už na pohľad rozdielni, jeden Slovák, jeden Čech spolu napokon ešte na škole vytvorili fungujúce režisérske duo SKUTR.
Pôsobia v Čechách, no radi prekračujú hranice - tie geografické aj tie žánrové. Stačí chvíľa v ich blízkosti a bude vám jasné, prečo svojou prítomnosťou rozveselili aj smutné SND.
Režiséri MARTIN KUKUČKA A LUKÁŠ TRPIŠOVSKÝ najnovšie pripravili v Činohre Slovenského národného divadla adaptáciu Bulgakovho Divadelného románu. Premiéra bola 1. a 2. februára.
V rozhovore pre SME hovoria ako vnímali situáciu v SND aj o tom, prečo je umenie stále v hľadáčiku moci.
Stretli sme sa ešte pred tým ako vaše predstavenie v SND uvideli prví diváci. Aký pocit prežíva režisér pred premiérou?
Martin: Je to taký pocit ako keď človek celú noc nespí a celý nasledujúci deň plynie v zvláštnej hmle a v úplne inom tempe ako obyčajne. Na druhej strane si hovoríme, že urobili sme všetko, sme pripravení. Už je to len na tom, čo povedia diváci, ako zareagujú.
Ešte si niekedy hovoríte, že niečo treba rýchlo vyladiť?
SKUTR
je režisérske duo, ktoré tvoria dvaja režiséri Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský.
Spoločne začali pracovat počas štúdií na DAMU.
Autorské inscenácie SKUTRu kombinujú tanec, pohyb, akrobaciu, bábky, projekcie, svetelný dizajn, text a zvuk.
Venujú sa aj réžii opery, tanečných inscenácií, činohry, cirkusu a ďalších divadelných žánrov na popredných českých scénách (Národní divadlo v Praze, Brně i Ostravě, Klicperovo divadlo, Divadlo Na zábradlí a iné).
Na Slovensku režírovali v divadle Astorka Korzo 90 inscenáciu Lásky jednej plavovlásky.
Za svoju tvorbu získali mnoho cien, napríklad Grand Prix na festivale FIST v Belehrade, Cena Evalda Schorma a Cena Josefa Hlávku.
Lukáš: Herci, technici a všetci okolo inscenácie už majú všetko naskúšané, takže nejaké veľké zmeny sa na poslednú chvíľu robiť nedajú.
Deň, keď divák príde prvýkrát do hľadiska, nastáva pre režiséra koniec ilúzií. Dovtedy totiž skúša a človek má pri tom často aj pocit, že veď toto ešte domyslíme, toto možno nabudúce vyznie lepšie. A tak o tom aj premýšľa.
Zrazu príde divák a v tej chvíli nám nastaví zrkadlo. Buď tomu porozumie alebo nie. No a to je asi dôvod, prečo mám radšej divadlo bez diváka.
Toto je vaša druhá spolupráca s divadlom na Slovensku. Prvýkrát ste v Astorke režírovali inscenáciu Lásky jednej plavovlásky, ktorá sa stále hrá. Teraz ste v Slovenskom národnom divadle, ktoré je predsa len považované za to najlepšie v profesionálnom divadle. Je prvá premiéra v SND pre vás niečím špeciálna?
Martin: Ja som Slovák a vyše 20 rokov žijem v Čechách, takže pre mňa je návrat na Slovensko spojený s veľkou trémou. Ten pocit zrazu sa postaviť pred všetkých ľudí, ktorých poznám ešte z detstva z televízie a viem o nich, že sú skvelí herci, to je až také zvláštne chvenie. Aj preto je môj návrat na Slovensko pre mňa veľmi citlivý.
Lukáš: Ja som zas podobné pocity, ako teraz popisuje Martin, prežíval počas skúšania v Národnom divadle v Prahe. Tiež tam za stolom sedeli legendy – Iva Janžurová, František Němec, Jana Preissová a ďalší.
Na druhej strane, každé skúšanie je pre mňa veľké nervové vypätie. Vtedy je úplne jedno, či je to v národnom divadle alebo inde. Väčšinou to vychádza najmä z obavy, aká sa tam stretne partia ľudí. Je pre nás totiž veľmi dôležité, aby si herci porozumeli. Nemusia si rozumieť osobne, ale mali by si porozumieť v práci, ktorú s nimi chceme urobiť.
Ak ste sledovali situáciu v SND, musela byť zrejme táto obava ešte väčšia. Slovenské národné divadlo síce oslavuje 100 rokov, ale veľká oslava to zatiaľ nie je - odvolávajú a odstupujú riaditelia, do toho prišla náhla smrť kľúčovej členky súboru. Prišli ste sem do istej atmosféry. Ako ste ju vnímali?
Martin: Boli sme si vedomí atmosféry, ktorá bola veľmi zložitá. Napätie tam v istej miere bolo cítiť.
“V porovnaní s inými divadlami SND jednoducho nie je dostatočne vybavené, to je fakt. Je podhodnotené a akútne by potrebovalo veľkú finančnú injekciu,
„
Ale tým, že sme prišli z úplne iného prostredia, neboli sme vtiahnutí do diania vo vnútri inštitúcie. Prišli sme najmä robiť divadlo a ja myslím si, že pre väčšinu ľudí boli naše skúšky akousi oázou úniku z problémov, ktoré sa nedajú vyriešiť hneď.
Niektoré veci, samozrejme, potrebujú čas, aby odzneli, niektoré potrebujú nájsť zmysluplné riešenia.
Nám bolo veľmi ľúto, že pri tom nebol aj Michal Vajdička (bývalý šéf Činohry SND, pozn. red.), lebo celý projekt sme pripravovali s ním. On nás oslovil na spoluprácu, následne sme to celé spolu koncipovali a máme pocit, že je to čiastočne aj jeho dielo.
Režisérske duo SKUTR pozval do Činohry SND jej bývalý šéf Michal Vajdička (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)Zmenu atmosféry po vašom príchode do divadla ocenili aj samotní herci. Na tlačovej besede k premiére povedala Jana Oľhová, že ste rozjasnili ťaživú atmosféru a samotná hra im pomohla preklenúť ťažké obdobie.
Martin: Nech človek príde kamkoľvek, vždy je v tom divadle niečo, čo funguje a niečo, čo je v komplikovanom stave. Človek sa musí istým spôsobom obrniť a robiť si svoju prácu tak, aby dokázal komplikácie elegantným spôsobom obísť.
