Pavel Vilikovský vo svojej tvorbe ukazoval, aký dôležitý je jazyk. Ak by sme dopustili, že slová nemajú zmysel, niečo dôležité by sme v živote stratili. On to vedel a snažil sa v čitateľovi prebudiť to isté poznanie.
Odhliadnuc od dôležitosti jeho diel v modernej slovenskej literatúre to bol aj človek s najpriateľskejším úsmevom na svete, hovorí jeho monografista, literárny vedec PETER DAROVEC. V rozhovore spomína, ako osobito dokázal Vilikovský analyzovať citovosť a rovnako citlivo vedel narábať aj s iróniou.
Kedy ste spoznali Vilikovského tvorbu?
Bolo to tesne pred revolúciou. Vilikovský zažíval druhý štart do literatúry. Vydal vtedy tri skvelé knihy v jednom roku (Eskalácia citu, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a Večne je zelený, pozn. red.). Vyšli síce tesne pred revolúciou, ale už v revolučnom roku.
Tie knihy boli revolúciou samou. Literárnou. Veľa sa o nich potom rozprávalo, najmä o novele Večne je zelený, ktorá sa stala hotovou udalosťou. Pre mladých ľudí, aj pre mňa ako začínajúceho študenta literatúry, to bolo niečo ako zjavenie. Zrazu sa ukázalo, čoho je slovenská literatúra schopná, bola to vzácna a zaujímavá vec.
V čom boli tieto diela revolučné?
Hlavne spomínaná novela ukázala, že slovenská literatúra vie byť ironická, vie mať nadhľad aj odstup sama od seba. Nemusí byť ponorená len vo svojich vlastných problémoch, nemusí byť vážna a patetická.
Neúnavne skúmal, ako vníma svet tvor zvaný človek. Zomrel spisovateľ Vilikovský Čítajte Zrazu ponúkala veľmi odľahčené a pritom závažné písanie o problémoch nielen Slovenska a Slovákoch, vnímala aj celý stredoeurópsky kontext.
Navyše sa to spájalo aj s tým, že sa začalo rozprávať o postmoderne a toto bolo prvé dielo, keď ľudia zbadali - aha, toto asi bude tá postmoderna. Najväčší paradox bol, že Vilikovský novelu napísal asi pätnásť rokov predtým, než vyšla, na začiatku normalizácie, len ju nemohol vydať.
Ukázalo sa, že to skvelé, zvláštne, úplne odlišné a nové dielo sme tu mali už veľmi dávno, len sa o ňom nevedelo.
Čo patrilo k hlavným špecifikám Vilikovského tvorby, ktoré ho odlišovali od iných autorov či literárnych vrstovníkov ako Vincent Šikula, Peter Jaroš či Ján Johanides?
Treba najskôr povedať, že mal s nimi veľa spoločného. Vilikovský bol ozaj z generácie autorov, ktorí mentálne a intelektuálne vyrástli v 60. rokoch a mal s nimi spoločný záujem o autentickosť života a o ozajstnosť sveta. O to, čo je v našom svete ešte skutočné a čomu sa dá veriť. Toto celá generácia skúmala a hľadala.
A v čom teda medzi nimi Vilikovský vyčnieval?
