Je sebavedomý, arogantný, vulgárny. Nebude to dlho trvať, kým sa bude cítiť aj neohroziteľný. Veď na každého zbiera špinu a potom je každý ľahko vydierateľný.
Kilá navyše mu neprekážajú, veď svedčia o tom, že sa má dobre, nehladuje. Taký je mafián Wagner, ktorého vo filme Sviňa bravúrne stvárňuje herec JOZEF VAJDA.
Kvôli filmovej úlohe pribral osem kíl a vraví, že inšpiráciu na Wagnera našiel vo viacerých osobách. Vždy tu takí ľudia boli a budú, zažil som ich už veľa, hovorí herec v rozhovore pre SME.
Máte za sebou náročné turné po Slovensku, na ktorom ste spolu s ostatnými tvorcami v kinách prezentovali svoj nový film Sviňa. Ľudia naň boli zvedaví, o tom svedčí aj rekordná návštevnosť. Aké boli ich reakcie?
Je to veľmi citlivo vnímaná téma a bolo to vidieť aj na tom, ako ľudia reagovali. Vždy bolo po filme ticho, až kým sa neskončili aj záverečné titulky.
Sviňa je veľmi sporný film. Je to kopanec, ktorý si zaslúži možno len najväčšia sviňa Čítajte Až také ticho, ktoré sa dá krájať. Je to pre nás veľká výpoveď ľudí, ktorí v skutočnosti mlčia, stáli sme v kinosále a behal nám mráz po chrbte.
To bol dôkaz, že film má účinok a to je veľmi dôležité.
Nechceli sme, aby sme nakrútili niečo, čo si ľudia pozrú, odídu z kina bez odozvy a zabudnú. Zmysel umeleckého diela je naplnený vtedy, keď sa ľudí dotkne.
Film ste boli uviesť nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Bolo cítiť rozdiel medzi slovenským a českým publikom?
V Brne bolo v kine asi osemdesiat percent Slovákov, ale mal som tam pocit, že majú od toho trochu odstup, akoby sa ich to až tak nedotýkalo.
Čo je prirodzené, keď žijete v inom štáte. Ale tiež sme počuli aj kritické hlasy, že aj v Česku by potrebovali taký film.
Vo filme Sviňa stvárnil Jozef Vajda mafiána Wagnera (zdroj: TASR)Veľakrát sa ma aj novinári pýtali, že či už toho všetkého nie je dosť - všetkej tej špiny, krutosti, či si Slovensko ako štát zaslúži hovoriť o ešte väčšej špine, či máme vo filme hrotiť situáciu.
Ja som vždy odpovedal, áno, treba o tom hovoriť. Podľa mňa sú Slováci v tomto oveľa ďalej ako okolité krajiny.
Začali sme si nastavovať zrkadlo, začali sme hovoriť o nedostatkoch, začali sme poukazovať na neduhy. Veľmi si vážim, že sme to ukázali, pomenovali, a že sme v sebareflexii ešte o krok ďalej.
Čo sa muselo stať, aby sme urobili ten krok pred ostatných? Musela prísť správna doba, aby si Slováci mohli dovoliť takýto film?
Máme demokraciu, dovoliť sme si to mohli aj predtým, dôležité bolo , aby sa našiel niekto, kto to urobí. Človek, ktorý na to nájde odvahu a silu.
