Bol augustový večer a Michael Hutchence zo skupiny INXS mal chuť na pizzu. Večeral na terase kodaňskej reštaurácie, keď sa dostal do konfliktu s taxikárom, ktorému vraj zavadzal v ceste.
Hutchence mu neustúpil a taxikár ho napadol. Obyčajná pouličná bitka, pomysleli si vtedy asi okoloidúci. Omyl. Bol to osudový okamih v spevákovom živote. Pri páde na chodník utrpel zranenia mozgu, ktoré ho navždy zmenili.
Ani najbližší ľudia z jeho okolia o nich nevedeli, len zrazu videli, že ich Michael je celkom iný. Keď sa v novembri 1997 dozvedeli, že spáchal samovraždu, najprv si to vysvetľovali tak, že sa nechtiac obesil na opasku pri sexuálnych hrách.
Dôvod jeho depresie objavil celkom náhodou jeho kamarát a režisér jeho videoklipov RICHARD LOWENSTEIN, keď poslal výsledky jeho pitvy psychiatrovi.
„Pripočítajte toto zranenie k zúfalej výchove, ktorú dostal od rodičov, a neschopnosť nájsť lásku. Život Michaela Hutchenca sa rovnal veľkosti gréckej tragédie,“ povedal v rozhovore pre SME Lowenstein.
O jeho smrti nakrútil film Mystify: Michael Hutchence, ktorý hrá kino Lumière a je aj v programe HBO.
Prečo ste mali Michaela Hutchencea rád?
Veľa som pracoval s rockovými hviezdami. Niekdy sú to milí ľudia, ale v podstate vždy niečo hrajú. Nie sú sami sebou, ani keď vypnete kameru.
Veľa som pracoval s Bonom, s Petom Townshendom z The Who, aj keď sa správali priateľsky, nikdy som sa nedostal cez stenu, ktorú si okolo seba postavili. Neboli sme skutoční priatelia.
S Michaelom to bolo iné, on okolo seba steny nestaval. Zblížili sme sa okamžite, rozumeli sme si vo všetkom. Presiahlo to náš pracovný vzťah, navštevovali sa na Vianoce, chodili sme spolu na dovolenky. Bolo to nezvyčajné. Michael bol nezvyčajný človek.
Aký bol?
Rád sa staral o zábavu, zároveň bol hanblivý. Nemal žiadne ego.
Rocková hviezda a nemala ego?
Naozaj. Chcel sa učiť od iných, nehádal sa, keď s ním niekto nesúhlasil a nemal dobré argumenty. Vnútri to bol pätnásťročný chlapec, ktorý chcel dobehnúť to, že ho vyhodili zo školy. Nikdy sa nepresadzoval, zaujímali ho iní.
Tvoji rodičia utiekli z Berlína, keď ho okupovali nacisti? Porozprávaj mi o tom, vyzýval ma. Počúval, ako keby ste boli najdôležitejší na svete. Nič iné nevnímal, bol sústredený na každé vaše slovo.
Veľakrát som ho pristihol pritom, ako bol unesený čašníkom v reštaurácii. A bolo jedno, či je to muž alebo žena. Prosto bol fascinovaný tým, ako niekto dokáže rozumieť vínu.
Na pódiu predsa pôsobil ako živel, ako kohút, ktorý túži po pozornosti.
To preto, že keď šiel na scénu, obliekol si kabát ega. Tak to volal. A keď ho mal na sebe, už nič nevnímal, len predstieral, že je rocková hviezda. A bolo z toho skvelé predstavenie.
Nebolo preňho ťažké predstierať niečo celkom iné, ako bol v skutočnosti?
Nie. Lebo, poviem to presnejšie. Nepredstieral, že je rocková hviezda, prosto bol len sám sebou. Kabát ega ho chránil, nevidel, ako sa ľudia tvária, nevidel ani to, ako po ňom šalejú, len sa jednoducho absolútne uvoľnil. A čo sa stalo? Vyliezla z neho rocková hviezda. To bol on.
Prečo mu rodičia dovolili zanechať školu tak skoro?
Boli to mimoriadne nezodpovední rodičia. Vlastne, to neboli riadni rodičia.
