Jakub Drábik je slovenský historik so zacielením na otázky fašizmu. Napísal knihy Mýtus o znovuzrodení (2014) a Fašista (2017), obe sa venujú britskému fašizmu. Momentálne je v predaji jeho nová kniha Fašizmus.
Prečo ste sa rozhodli profesionálne venovať práve výskumu fašizmu?
To je komplikované a má to viacero rovín. Už odmala ma zaujímala história a zvlášť druhá svetová vojna. Keď som sledoval v televízii dokumenty (mama mi ich musela nahrávať na VHS kazety a niektoré časti som pozeral dookola), fascinovalo ma, ako je možné, že toľko ľudí uverilo tomu, čo Hitler hovoril.
Pre mňa bolo nad slnko jasnejšie, že ten chlap je zlosyn, a nechápal som, ako to mohli Nemci nevidieť. Tak som začal hľadať odpovede. Druhý moment prišiel na univerzite, keď som sa chcel venovať britským dejinám a zároveň dejinám inej ideológie, anarchizmu. V Spojenom kráľovstve však bolo anarchistické hnutie v 20. storočí totálne marginálna, bezvýznamná skupinka pár desiatok ľudí.
A tak som prešiel na druhú stranu politického spektra k fašizmu a vrátil sa k hľadaniu odpovedí na to, prečo ľudia volili a podporovali fašizmus. Odvtedy mi ten záujem o fašizmus už definitívne ostal.
Po druhej svetovej vojne a množstve informácií o tom, čo bol fašizmus, koľko miliónov obetí má na svedomí, by sa mohlo zdať, že je to jav, ktorý skončil na smetisku dejín a už nemá nárok na znovuzrodenie. Čo sa stalo, že je tento fenomén stále živý a občas sa zdá, že aj na vzostupe?
Myslím, že to, čo je jadrom fašizmu, centrálnym mýtom, z hláv ľudí od konca 19. storočia, keď sa to prvýkrát objavilo, už nikdy nezmizlo. Vždy bude medzi nami malá skupinka ľudí, ktorá bude presvedčená, že národ alebo rasa, ktorých súčasťou sa cítia, je v ohrození, že upadá, že ho ničia nepriatelia, a že oni jediní sú schopní tento proces zastaviť, národ alebo rasu očistiť od nepriateľov a priniesť obrodu a svetlejšie zajtrajšky v novej, kvalitatívne inej spoločnosti.
Akurát sa to už nebude nazývať fašizmus či nacizmus, pretože pri týchto názvoch už veľmi dobre vieme, čo znamenajú a k čomu dospejú. Fašisti preto sami seba logicky nebudú nazývať fašistami, dokonca budú sami o sebe presvedčení, že nimi nie sú. Namiesto toho sa budú titulovať rôzne ako vlastenci, patrioti, konzervatívci, ochrancovia tradícií, ako čokoľvek, len nie fašisti. Takí ľudia tu však budú vždy, ide o to, nedať im šancu presvedčiť o svojich nezmysloch masy.
V akom stave je moderný výskum fašizmu? Na čo sa sústreďujú historici? Podľa vašej knihy je problémom dokonca aj zhoda vedeckej obce na jeho definovaní...
Momentálne už vlastne ani tá definícia nie je až taký problém. Univerzálna zhoda neexistuje, ale to vlastne ani nie je možné. Žiadna definícia v humanitných a spoločenských vedách nie je univerzálne akceptovateľná.
Väčšina serióznych historikov a politológov venujúcich sa fašizmu sa však dnes už zhoduje aspoň približne na tom, že základným mýtom, jadrom fašizmu je predstava o národe alebo rase v úpadku – pričom toto vnímané obdobie dekadencie a degenerácie dokážu fašisti ukončiť a priniesť znovuzrodenie a regeneráciu v postliberálnom novom svetovom poriadku.
Takto podobne znie definícia Rogera Griffina, z ktorej vychádzam aj ja. Dnes sa riešia rôzne čiastkové témy, väčšinou vychádzajúce z tejto definície: fašizmus ako sociálny a kultúrny fenomén, transnacionálne aspekty fašizmu, každodennosť vo fašistických režimoch, ženy a fašizmus, vzťah fašizmu a násilia, povojnová mutácia fašizmu a mnoho ďalších tém.
Dosť často sa hovorí o príbuznosti komunizmu a fašizmu – o cieľoch a prostriedkoch, dokonca v istom období obe ideológie, oba štáty, fašistický aj komunistický či boľševický a stalinský - aj spolupracovali. Oba štáty likvidovali svojich vnútorných nepriateľov, v Nemecku boli koncentračné tábory, v ZSSR gulagy... Po pakte Molotov - Ribbentrop si rozdelili Poľsko. Bol však ich neskorší konflikt nevyhnutný?
Fašizmus a komunizmus sú si v mnohom podobné, najmä v praktickej politike. Vyplýva to z toho, že obe sú revolučné hnutia snažiace sa o likvidáciu starého systému a vytvorenie nového. Aj pre tieto podobnosti prišli historici a politológovia s kategóriou totalitarizmu, do ktorej spadajú fašistické aj komunistické režimy. Vyratúvať podobnosti by sme mohli dlho: gestapo a NKVD, vyhladzovacie tábory a gulagy, revolučnosť...
Rozdiel medzi nimi však je, a to celkom zásadný – v ideológii. Zatiaľ čo fašizmus pracuje s konceptom národa, snaží sa o znovuzrodenie a revolúciu jedného národa alebo v neskoršom období rasy, pri komunizme to tak nie je. Je vo svojej podstate internacionálny a hovorí o triedach. Zároveň je rozdiel v cieli snaženia. Kým komunisti majú úplne konkrétnu predstavu, ako by mala spoločnosť vyzerať – utopická vízia mierového spolunažívania bez konfliktov, bez peňazí, kde každý pracuje, koľko môže, a dostáva toľko, čo potrebuje – fašisti takúto víziu nemajú.
Samozrejme, prišli s mnohými plánmi, ako by mal svet po víťazstve vo vojne vyzerať, rôzne koncepcie korporatívneho štátu či nacistický Generalplan Ost, no všetko to bolo vágne a neurčité. Fašisti nemajú ani predstavu, kedy a čím sa má skončiť ich očista národa. Nacisti začali vraždiť ľudí s postihnutím, potom Židov, Rómov, Slovanov. Ak by vojnu vyhrali a všetkých vyvraždili, kto by bol ďalší? Románske národy? Ľudia s okuliarmi? Dôchodcovia?
Marxistickí historici dodnes tvrdia, že fašizmus bol reakcionárskym hnutím. Tvrdia, že bol kontrarevolúciou, ktorej cieľom bolo udržať kapitalizmus pri moci a zničiť skutočne revolučné sily. Podľa vás však je fašizmus revolučným hnutím – ako máme vnímať túto revolučnosť fašizmu?
Marxistickí historici a intelektuáli sa snažia za každú cenu dokázať exkluzivitu revolučnosti „svojho“ hnutia. A to im bráni vidieť vo fašizme to, čím v skutočnosti bol – revolučným nacionalizmom. Hnutím, ktoré sa snaží o likvidáciu starých štruktúr – politických, spoločenských, hospodárskych i kultúrnych – aby na ich troskách mohol vybudovať čosi nové, kvalitatívne odlišné.
Je to v istom zmysle kreatívna deštrukcia: najprv zničia všetko, čo je podľa nich prehnité, dekadentné, skazené, a potom vytvoria nový, očistený svet. Podobne ako komunizmus – ten tiež likviduje staré štruktúry a prináša nový, kvalitatívne odlišný druh režimu, snaží sa vytvoriť nový typ človeka. Obe tieto ideológie nám už v dejinách ukázali, kam až zvodnosť a vábenie tohto sociálneho experimentu môže zájsť.
Dosť veľký rozruch v slovenských médiách vyvolali vaše názory na vojnový slovenský štát, na Tisa – ktorých ste v rozpore so všeobecným vnímaním neoznačovali za fašistický štát a fašistického politika. Prečo si to myslíte?
Pri tejto otázke musím začať tým, že zdôrazním, že tým, že Jozefa Tisa neoznačujem za fašistu, ho neospravedlňujem a ani nechcem legitimizovať ľudácky režim. Bol to vražedný režim, ktorý poslal na smrť desiatky tisíc svojich občanov. To je neospravedlniteľný zločin. A na čele tohto režimu stál človek, ktorý nesie plnú zodpovednosť za tieto zločiny.
Ak sa bavíme o fašizme, je to politologická kategória, nič viac, nič menej. Jozef Tiso podľa mňa kritériá fašizmu nenapĺňa. Ak si predstavíme jednotlivé politologické kategórie, chlieviky – tak Jozef Tiso je jednou nohou v chlieviku fašizmu, ale nie je tam celý. Tiso nebol revolucionár snažiaci sa o likvidáciu spoločenského, politického a kultúrneho usporiadania a vytvorenie tretej cesty a alternatívy medzi socializmom a kapitalizmom.
Naopak, mnohé staré štruktúry sa snažil zachovať a svoju moc vo veľkom opieral aj o cirkevnú hierarchiu, čo by skutočnému fašistovi rozhodne nevoňalo. Bol to diktátor, vojnový zločinec, jeho spôsob vlády a rétorika mala množstvo fašistických prvkov, ale za plnohodnotného fašistu by som ho neoznačil. Ako však píšem i v knihe, možno bude potrebné tieto moje závery ešte prehodnotiť.
(zdroj: Archív SME)Ako teda charakterizujete vojnový slovenský štát?
Samotná ľudácka Slovenská republika je trochu tvrdší oriešok. Za tých šesť rokov svojej existencie sa totiž dynamicky vyvíjala a je ťažké ju zaradiť do konkrétnej kategórie. Bol to nacionalistický a autoritársky režim, ktorý sa postupne „nacifikoval“, no nikdy sa z neho nestal totalitný fašistický štát v pravom zmysle slova.
V knihe píšete, že podľa Ľubomíra Liptáka a Ivana Kamenca ide v prípade slovenského štátu o diktátorský režim s prvkami fašizmu – toto je aj vaša definícia slovenského štátu?
