So samotárskym policajtom Marekom Wolfom sa čitateľ stretáva už po štvrtýkrát. V knihe Vlk ho snaha odhaliť minulosť zavedie do kanadského Montrealu, kde rozpúta pátranie po krvavých stopách talianskej mafie. Spisovateľ František Kozmon až pri písaní zistil, že jeho text nie je úplne fikciou.
Detektívny žáner má isté špecifiká, text musí byť logický a presný a len ťažko ho autor píše bez dôslednej prípravy. Čím zvyčajne začínate pri písaní?
Ten proces sa vyvíja, keďže Vlk je moja piata kniha. Pri prvých knihách som mal v hlave najprv nejakú scénu, od ktorej som sa odrazil. Napríklad úvod k môjmu debutu, knihe Posledný prípad kapitána Čontoša, sa mi prisnil. Vo sne som videl scénu vraždy na verejných záchodoch.
Keď som sa zobudil, spísal som ten sen a začal som sa nad ním zamýšľať: kto sú tí ľudia a čo sa tam odohralo? Vznikol tak základ pre príbeh a sen som napokon použil ako prológ. Podobne sa začal aj Potkan, prvá kniha zo série s vyšetrovateľom Marekom Wolfom. Predstavil som si dvoch ľudí, ktorí kráčajú ku stromu, jeden druhého zastrelí a potom sa obesí.
Momentálne si vyberám skôr témy. Vopred si určím, čo chcem v knihe rozoberať a k tomu vymyslím príbeh, postavy a prostredie. Nech už však začnem z ktoréhokoľvek konca, kým sa pustím do písania, musím mať dotiahnutú zápletku a do detailov vystavaný dej.
Až na prvotinu spája vaše knihy ústredná postava odťažitého sympaťáka Mareka Wolfa. Prečo ste si vybrali práve tohto hrdinu?
Mareka Wolfa som vytvoril ešte predtým, ako som začal písať Potkana, ktorý je začiatkom jeho knižnej série. Premýšľal som nad hrdinom, s ktorým by som mohol pracovať dlhodobo. Zvolil som hrdinu, ktorý na prvý pohľad nie je komplikovaný, ale je ako cibuľa, čím dlhšie ju šúpeš, tým viac má vrstiev.
Krst novej knihy Františka Kozmona Vlk. (zdroj: Foto - Peter Plichta)Baví ma odhaľovať jeho povahu každou ďalšou knihou. Nie je to len atraktívny mladý policajt. Má zložité povahové črty, to, ako sa správa v kolektíve a ako sa vyvíjajú jeho vzťahy, to všetko sa na seba postupne nabaľuje a vytvára o ňom komplexnejší obraz.
Máte pocit, že sa vyvíja spoločne s vami?
V niečom určite áno. Sám som občas prekvapený, keď si uvedomím, koľko paralel som s odstupom času našiel medzi sebou a ním. Keď som ho vytváral, mal som pocit, že je to človek, ktorý so mnou nemá vôbec nič spoločné. To bol aj cieľ, nechcel som, aby si ma s ním niekto spájal. Čím viac s ním však pracujem, tým viac vidím, že tie problémy, ktoré v sebe nosí, som v sebe nosil aj ja, a že sa z nich možno potrebujem vypísať. Je to taká neplatená terapia.
Wolf nerieši prípady len na Slovensku, Rosnička sa odohrávala v Chorvátsku a novinka Vlk v Kanade. Je za týmto premiestňovaním nejaký zámer? Alebo ste sa v týchto končinách pohybovali, keď ste knihy písali?
