Staroba nie je príťažlivá. Písať o nej pravdivo a s citom je znakom autorovej odvahy, zvládnuť to ako Delphine de Vigan si navyše vyžaduje obdivuhodný literárny talent.
Kniha francúzskej prozaičkySlová vďaky sa náročnej téme venuje bez nátlaku emócií. Neprináša žiadne srdcervúce a fantastické príbehy, ale nežné pohladenie slovami, ktoré vo svojej prostote odkrývajú sny, dobrotu aj strach hlavných hrdinov.
Dialógy limitujú pátos
Slová vďaky je krátky príbeh o Miške, bývalej jazykovej korektorke, ktorá sa postupne ocitá v domove dôchodcov. Problém má najmä s rečou, zabúda bežné slová a nahrádza ich inými, mnohokrát smiešnymi ekvivalentmi. Miška je sympatická, niekedy si predstavuje, že je baletka, má rada čokoládové bonbóny a na to, aby bojovala so svojou chorobou, je často príliš lenivá. Pobyt v domove sa jej snaží spríjemniť Marie, ktorú v detstve zachránila pred smutným životom s nezodpovednou matkou, a miestny logopéd Jérôme.
(zdroj: Archív SME)Práve oni dvaja sa snažia vypátrať ľudí, ktorí Mišku počas druhej svetovej vojny ukrývali pred neonacistami a ona nemala šancu sa im poďakovať. „Človek sa vždy nazdáva, že má čas povedať dôležité veci, lenže zrazu je neskoro. Človek si myslí, že stačí naznačiť, vyjadriť sa gestom, ale nie je to pravda. Treba to povedať. Povedať.“
De Vigan sa na prvý pohľad venuje osudom svojich hrdinov len okrajovo, svoje dielo postavila najmä na dialógoch a bola to dobrá voľba. Zhoršujúca sa slovná zásoba Mišky odzrkadľuje jej stav efektívnejšie ako akékoľvek metafory a siahodlhé opisy, priamočiarosť komunikácie medzi Marie a Miškou zas jasne vypovedá o ich zložitom, ale láskyplnom vzťahu. Navyše, práve vďaka dialógom sa kniha úplne vyhla pátosu, ktorý by ju ľahko mohol pridusiť.
