BRATISLAVA. Je rok 1991. Anna Králiková sa vracia na Slovensko, do vlasti svojich rodičov, aby v reštitúciách získala bývalú kaviareň Ruža, ktorú rodičom zoštátnili komunisti.
Narodila sa síce v cudzine, celý život prežila v Argentíne, no stoj čo stoj chce získať to, čo jej patrí. Kaviareň, ktorú jej rodine zhabali komunisti a jej otec sa z toho nikdy celkom nedostal.
Komunisti sa ukájali nad jej utrpením. Milada Horáková nemohla ani objať svoju rodinu Čítajte A keď na svoje nemilé prekvapenie zistí, že kaviareň jej otec Ambróz Králik - významný básnik a intelektuál - zarizoval, iba mávne rukou. Veď to bolo predsa všetko podľa vtedajších zákonov.
"Urobte za tým hrubú čiaru, ľudia. Už nič nevyriešite. Ak bol niekto vinný, už nežije. Cez vojnu sa tak zachovali všetci. Veď každému je to už jedno. Kto dnes rieši nejaké morálne dilemy, keď má sám toľko svojich problémov," nalieha Anna Králiková.
Desivé je, že aj dnes by s ňou veľa ľudí zrejme súhlasilo. Už nám dajte pokoj s minulosťou, už prestaňte toľko pripomínať zločiny nacistov, už toľko neľutujte obete holokaustu, pritakávali by. Tak, ako to často píšu na sociálnych sieťach.
No práve preto s tým nemožno prestať, pripomína bratislavské Divadlo Aréna. V obnovenej premiére uviedlo hru Holokaust Viliama Klimáčka.
Spomienky Hildy Hrabovickej
"Sme v dobe, v ktorej svedkovia holokaustu pomaly odchádzajú, o pár rokov nebude žiť už nikto z tých, ktorí holokaust prežili. A my musíme zabrániť, aby sa z holokaustu stal mýtus.
