BRATISLAVA. Ivan Hoffman hrával v osemdesiatych rokoch na folkových festivaloch. Často. Preto dobre vedel, že keď jeden hudobník dohrá a opustí pódium, ľudia v momente stratia záujem a vyberú sa po pivo.
Šípil, že ak chce ich pozornosť udržať, musí hneď na začiatku vystúpenia vytiahnuť nejaký tromf. Musí to byť pieseň, ktorá si tak podmaní ich vysmädnuté mysle, že ešte na chvíľu zabudnú, prečo sa dali do pohybu a ostanú počúvať.
Nech mi nehovoria. Táto skladba sa mu osvedčila.
Vybral si ju aj vtedy, keď ho počas Bratislavskej lýry v roku 1989 pozvala na pódium americká folková speváčka Joan Baezová. Netušil, že ju nedospieva.
Čo v pôvodnej piesni nebolo
Komunisti mu nechali dve minúty slávy. Potom surovo vypli zvuk. Rýchlo pochopili posolstvo textu, ktoré sa nieslo nabitou sálou.
Ale nebol to premyslený ťah. Sláve piesne to neuškodilo, práve naopak. Znamenala jeden z mnohých začiatkov konca komunistického režimu v Československu.
Počkať, veď dnes je pieseň rovnako úderná! Nech sa netvária, že už v tom majú jasno, tí, čo s veľkou slávou a za moje dane objavili chrústa. Takých tu je aj dnes plno, zhodlo sa 25 súčasných hudobníkov a pieseň prespievali nanovo.
