Režisér Ondrej Šoth: My Slováci nevieme pochopiť, že patríme do Európy

Divadlá nie sú športové štadióny, divadlá sú ako kostoly, vraví choreograf a režisér ONDREJ ŠOTH.

A hneď dodáva, že v umení vidí zmysel vtedy, ak zarezonuje v divákoch. Ak prinesie tému, o ktorej sa budú ľudia zhovárať aj doma, ktorá dlho ostane v pamäti.

Aj preto najnovšie v balete Štátneho divadla Košice inscenoval príbeh Milady Horákovej. Vraví, že žena, ktorú komunistický režim nespravodlivo odsúdil a zavraždil vo vykonštruovanom procese, nám má byť obrovským vzorom.

V rozhovore pre SME Šoth hovorí o tom, čo si myslí o výsledku volieb aj o situácii v košickom divadle, ktoré čaká po dvadsiatich rokoch výberové konanie na generálneho riaditeľa.

Nedávno ste v jednom z rozhovorov povedali, že na Miladu Horákovú musel dozrieť čas. Čo to presne znamená?

Myslím si, že divadlo je odrazom súčasnosti a všetkých situácií – aj politických, aj morálnych, ktoré pôsobia na dušu človeka. Súčasnosť je z pohľadu politiky niekedy až neznesiteľná, a to nielen v slovenskom, ale aj v európskom a celosvetovom meradle.

Človek sa niekedy naivne snaží a myslí si, že svojím činom alebo názorom dokáže vysloviť potrebu neopakovať historické chyby a mať úctu a pokoru k človeku, žiť v pravde a v disciplíne.

Príbeh Milady Horákovej je príbehom ženy. Podvedome vidíme ženy stále v kuchyni. A pritom sú medzi ženami veľké osobnosti a majú často oveľa väčšou silu vytrvať ako muži.

Som presvedčený, že je veľmi dôležité postaviť ženu do centra záujmu spoločnosti a hlboko sa pokloniť žene, mame, babke. A v prvom rade Milade Horákovej, žene, ktorá sa postavila voči útlaku, špinavosti jednej politickej strany, nedemokratickému systému.

Čo ju k tomu viedlo?

Jej filozofia bola veľmi silná, jej vzormi boli Masaryk, Beneš aj Štefánik. To, že bola beztrestne popravená, že sa stala obeťou sprostej justičnej vraždy, považujem za vrchol nespravodlivosti v našej histórii.

Pritom pre Miladu Horákovú bola v živote pomoc druhým vždy na prvom mieste. Počas druhej svetovej vojny bola v odboji proti fašizmu. Aj keď bola nacistami väznená v Terezíne, aj tam pomáhala ľuďom.

Bola človekom, ktorý sa nebál postaviť zlu. Vždy hovorila, že nestačí iba kritizovať, ale predovšetkým treba pracovať. To znamená byť vzorom, byť príkladom – dialógu, úcty k človeku, k demokracii a slobode. To je jej veľmi dôležitý odkaz.

Ako umelec sa snažím vytvárať diela v divadle pre divákov a robím to úplne slobodne, čo by som si za komunistov nemohol dovoliť. To je obrovské šťastie, že môžeme slobodne, bez cenzúry, bez tlakov z rôznych strán, vyjadriť svoje myšlienky a názory. A treba si stále pripomínať, že to nebolo vždy tak.

Čo sa stalo, že toľko ľudí sa dnes nostalgicky vracia späť k fašistickému slovenskému štátu a mnohí spomínajú, ako bolo dobre za komunistov?

Je vždy jednoduchšie hlučne vykrikovať, že nik nerieši problémy, ktoré ľudí trápia, a ponúknuť im silnú ochranu. Hovoriť jednoducho veci, ktoré práve teraz chcú ľudia počuť. Ale to, že vykrikujúci neprináša riešenia, nepozerá sa do budúcnosti, to už v tom emocionálnom vybudení zanikne.

Stále niekto rozpráva, že za komunizmu toto a tamto, ale komunizmus u nás nikdy neexistoval. Bol socializmus.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Komunisti sa ukájali nad jej utrpením. Milada Horáková nemohla ani objať svoju rodinu Čítajte 

Keby bol naozaj komunizmus, neexistovali by peniaze, ľudia by sa milovali, chodili by do obchodov a každý by si zobral len toľko, koľko potrebuje. To je absurdná ideológia pre človeka, ktorý sa narodí na tejto zemi so všetkými typickými ľudskými vlastnosťami.

Návrat k týmto ideológiám je sčasti aj bieda tejto spoločnosti, ktorú si nechceme pripustiť. Sú za tým aj všetky tie špinavé veci, ktoré sa dostávajú na povrch po vražde dvoch mladých ľudí – manipulácie, klamstvá, korupcia.

Obyčajný človek do toho nevidí, no chcel by vidieť. A keďže vie, že každá minca má dve strany, tak si všetko otočí podľa toho, čo jemu vyhovuje, čo chce vidieť.

Žijeme z pocitov. Rozhodujeme sa podľa pocitov, s ľuďmi sa bavíme podľa sympatií, volíme podľa sympatií – a nie podľa hodnôt a vízií.