Afterlife, seriál od Rickyho Gervaisa, patrí k fenoménom Netflixu posledných rokov. Epizódy o mužovi, ktorému zomrie manželka a spolu s ňou zomrie aj niečo v ňom, by mohli byť tragickým peklom plným sĺz, keby ich nevymyslel a nezrealizoval Gervais. Afterlife je dokonale vyladenou, vtipnou, autentickou a absurdnou dramédiou.
Aké je smútenie? Dá sa žiť znova? Dá sa ešte cítiť šťastie? Ako hovorí Gervaisova postava v seriáli: „Radšej by som bol nikde s ňou, ako niekde bez nej.“ A čo sa deje s človekom, keď spolu s niekým druhým zomrel aj on sám, ale jeho telo tu zostalo? Ako vraví iná postava: „Radšej žijem s tým, že mi chýba, akoby mal žiť on s tým, že mu chýbam ja. Tak veľmi ho milujem.“ Tento námet rezonuje nielen v Afterlife, ale aktuálne aj v Nitrianskej galérii v Príbehoch (p)o živote.
Keď Ľudmila Kasaj Poláčková dokončila Príbehy o smrti, rozhodla sa, že spraví Príbehy (p)o živote. Prešli dva roky a v Nitrianskej galérii sa predstavuje táto výstava dvadsiatimi deviatimi autormi a sedemdesiatimi vystavenými dielami. Tieto čísla nič nesymbolizujú.
Pýchou je Toyen
Výstava - Príbehy (p)o živote (zdroj: Foto - Martin Daniš, autorka)Srdcovým autorom je pre kurátorku David Cajthaml. Má rada Antona Jasuscha a jeho Žltý mlyn, Jozefa Srnu st., ale najpyšnejšia je na to, že sa jej pre Nitriansku galériu podarilo zapožičať dve diela známej surrealistickej autorky Toyen. Sú tu vystavené jej dve menšie grafiky, skvosty európskej avantgardy. Toyen, ktorej pseudonym vytvoril Jaroslav Seifert, dodnes patrí k najzaujímavejším postavám českého umeleckého prostredia a je medzinárodne uznávaná ako významná osobnosť svetového surrealizmu.
Výstava je inštalovaná v deviatich miestnostiach a každá je samostatným príbehom. Jedna sa volá Príbeh osamelosti, ďalšia Príbeh si ty sám a tento názov sa hodí vlastne na celú výstavu aj na jej posolstvo.
Podobne ako Gervaisov Afterlife aj Poláčkovej Príbehy (p)o živote burcujú k emócii a niekedy sú za hranou. V tomto prípade kurátorka považuje za úlet katalóg k výstave. Mohla ho stvoriť jednoducho, z popisiek, odignorovala však klasické kunsthistorické interpretácie a pridala napríklad lucídne snenie, ktoré by unieslo aj samostatnú tému.
