Dialóg s knihou Sándora Máraia
Spomienková kniha Sándora Máraia v českom prekladeChtěl jsem mlčet (preložila Adéla Gálová, Academia Praha 2019) by podľa predslovu Evžena Gála „najlepšie postupovala po línii kníh Spoveď – Chcel som mlčať – Zem, Zem...!“.
Chcel som mlčať sa totiž končí rokom 1948, časom Máraiovho odchodu z Maďarska. Rukopis dvoch kapitol knihy bol objavený v Máraiovej pozostalosti v roku 1997.
Slovenský recenzent na tomto mieste nehodlá skúmať časové postupnosti, obšírne a zasvätene sa im venuje glosátor v úvode knihy. Máraiove dodatky v dvoch kapitolách predstavujú jeho spomienky na minulosť formou bravúrne formulovanej eseje, rewriting v pravom zmysle slova, z pohľadu autora i čitateľa aj v novom význame.
Prečo mlčal a prehovoril
Prečo chcel Sándor Márai po spomenutých knihách mlčať, napokon sa však odhodlal prehovoriť, o tom sú až v roku 2013 publikované záznamy, ktoré vznikli v čase emigrácie autora. Kým v predchádzajúcich knihách prevládal nacionálny resentiment straty dvoch tretín historického územia na základe verdiktu mocností v Trianone a z neho plynúca nostalgia, po čase sa u Máraia uvoľňuje myseľ aj kritickejším smerom k maďarskej histórii, ktorú maďarská verejnosť vnímala, ba aj podnes vníma jednostranne.
Možno akceptovať Máraiovu sentenciu, keď píše o tom, že Trianonská zmluva neukrojila z tela národa len dve tretiny územia a populáciu, ale práve tú spoločenskú vrstvu, ktorej v tých časoch patrila maďarská vzdelanosť, teda hornouhorskú a sedmohradskú inteligenciu.
(Pripomeňme fakt, že v Košiciach žijúci Ferenc Kazinczy v roku 1787 bol autorom prvého maďarského prekladu Shakespearovho Hamleta a približne v rovnakom čase prekladal v tomto meste Kristóf Sinay diela Molièra. Tu vznikol prvý maďarský literárny časopis, Košice boli považované v 18. storočí za hlavné mesto kultúry v Uhorsku).
Vlastenec a demokrat
(zdroj: Archív SME)
Sándor Márai neprestal byť vlastencom, ale už neidealizuje maďarskosť s nánosmi xenofóbie, hlási sa k maďarskosti prezentovanej Lászlóom Némethom (1901 - 1975, maďarský spisovateľ) a k jeho tretej ceste, ktorú „nenávidia fanatici diktátorstva“.
Druhým jeho duchovným partnerom v spektre historického pohľadu je István Bethlen (predseda vlády 1921 – 1931), ktorý podľa neho „patril medzi maďarských velikánov s čistými rukami i dušou, ale nepochopil zavčasu, že stavovská éra v Maďarsku skončila a pre ‚panskú‘ vrstvu nadišla chvíľa, keď treba odovzdať kormidlo, bezpodmienečne a dôsledne, silám demokracie“ (s. 154).
